Koľko je pravdy v starých príbehoch, čo rokmi nezmenené, za zatajeného dychu sa večermi rozprávajú. 

Odkazy

10 - Kapitola 5

Troy – Niekde na severe Louisiany, okolo roku 1960

Preberal sa s pocitom absolútneho chaosu. Zažmurkal oproti slnečnému svetlu, ktoré mu drzo oslepovalo zrak. Bol si istý, že naposledy stál na lesnej lúke, bola temná noc a oproti nemu stála nejaká žena... Ako sa dostal sem?

Troy sa zdesene zdvihol. Sedel na posteli v neznámej malej izbe. Nespoznával nič z jej zariadenia a všetko okolo neho páchlo, akoby izbou prešlo najmenej sto ľudí.

Kde sa ocitol?

Posteľ pod ním povážlivo zavŕzgala. Prehla sa a zahojdala a k Troyovým ušiam kovový škripot nariekajúcich pružín doľahol ako rachot hromu. Vyľakane sa strhol. Niečo sa s ním dialo, netušil čo a prečo. A stále tu visela otázka, kde do pekla je?

 

Tá žena... Tvrdila, že je jeho matka a hoci bolo ťažké pochopiť čokoľvek z jej rozprávania, Troy jej veril. Každopádne, v jeho živote sa vyskytlo mnoho nevysvetleného, mohol iba dúfať, že podivné okolnosti, ktoré ho dostali do neznámej izby sú iba predzvesťou začiatku zapĺňania bielych miest.

Trochu sa upokojil a posadil sa na posteli. Keby mu niekto usiloval o život, snáď by to urobil kým spal a nemohol sa brániť. Čiže stačí počkať.

Spoza dverí začul ozvenu krokov. Majiteľ nôh, ktoré vydávajú taký plný zvuk, nemohol byť žiaden trpaslík.

Buch, buch.
Zvuk sa zosilňoval a naraz stíchol. Neznámy musel zastať priamo pred dvermi. Troy pocítil, ako v ňom stúpol adrenalín a za krkom sa mu zježili vlasy.

Zvláštna reakcia a nik nebol viac šokovaný, ako samotný Troy, keď sa otvorili dvere, vošiel do nich vysoký chlap s tmavými okuliarmi a rukami skríženými pred sebou, Troy sa v momente celý zachvel, jeho telo sa naplo a on pružne vyskočil a chystal sa zaútočiť na príchodzieho. No sotva sa chlapa dotkol, bol odhodený akousi tlakovou vlnou k náprotivnej stene.

Kde do pekla sa tam vzala tlaková vlna!?

Chcel sa ohradiť, no z úst mu vyšlo len pridusené zaskučanie. Pokúšal sa postaviť, ale jeho telo sa správalo celkom inak. Pozrel na podlahu a opäť sa mu z úst vydralo zaskučanie. Jeho nohy! Nohy celkom zmizli a namiesto nich videl obrovské laby. Tipoval psa, alebo rovno vlka. Naraz mu prišli na um jeho zmätené sny. Sny, kde videl svet z inej perspektívy. Videl ho presne takto. Sníval snáď i teraz?

Zmučene zdvihol hlavu a stretol sa s pobaveným pohľadom muža. V skrížených rukách držal podlhovasté hnedé papierové balíky a evidentne nebol pre Troya hrozbou, ako si myslel pri jeho príchode.

Celkom iste nesnívaš, Troydoc!“ mužovi sa pery ani nepohli, no Troy určite počul jeho hlas.

Ako... ?“ k svojmu prekvapeniu, Troy mu odpovedal na chlp rovnako.

Telepatia, chlapče. Úžasná vecička!“ bavil sa chlap na Troyovom zmätku.

Poznáte ma? Kto ste vy?“

Odpoviem ti, ale čo keby si sa skúsil zmeniť na človeka?“ prehovoril k nemu chlap už normálne a Troy sa začudoval.
Na človeka?

Predstav si seba ako človeka a jednoducho to chci,“ poradil mu chlap v okuliaroch.

Má sa zmeniť na človeka? Kým je teda teraz? Pozrel znova na svoje nohy, no nevidel nič iné, ako zvieracie laby. Žeby to nebol sen?

Nie, nesnívaš,“ prehovoril chlap, „ale už sa začínam nudiť.“

Troy sa otriasol a zatúžil vidieť seba ako človeka. Privrel oči, telo sa mu natiahlo, takmer počul praskanie kostí, no keď po chvíli s obavami pozrel na svoje ruky, boli celkom normálne. Ľudské!

Ehm,“ ozval sa zas ten chlap, „nemám nič proti nahote, ale nechceš sa obliecť, skôr kým mi tvoj zadok vypáli dieru na sietnici?“

 

Nahý. Stál celkom nahý uprostred ošumelej izby a mal pocit, že sa mu hlava rozletí ako prezretý melón pod konským kopytom. Chlap sa na neho pozeral a Troy si už nebol istý ani tým, či by sa mal ohradiť, alebo radšej mlčať.

No dobre, pre tento raz,“ zamručal chlap a Troyom poriadne heglo, keď sa na ňom zjavilo oblečenie. Dosadol na posteľ a zízal na rukáv károvanej bavlnenej košele, akoby v živote nevidel nič vzrušujúcejšieho.

Koniec zábavy, chlapče, poď sa najesť,“ kývol Troyovi a dal sa rozbaľovať papierové balíky. Postupne vyložil na stôl kusy pečeného mäsa, zemiaky i pokrájaný chlieb.

Vôňa jedla podráždila Troyov nos a spoľahlivo umlčala jeho námietky.

Mimochodom, ak by si ma potreboval z nejakého dôvodu osloviť, volajú ma Acheron.“

Troy zvolil mlčanie a natiahol sa po prvom jedle, ktoré mu prišlo pod ruku. Prežúval pomaly a dôkladne, odsúvajúc na neskôr okamih pravdy, ktorý po jedle musel nevyhnutne nastať. Ale nedokázal jesť tak pomaly, aby ho odsunul definitívne. Ukradomky pozoroval chlapa, Acherona, sediaceho v kresle, primalom na jeho nespratnú postavu, ako čosi sleduje cez okno. Alebo možno sledoval niečo celkom iné, tmavé okuliare spoľahlivo zakrývali smer pohľadu. Len Acheronova záľuba v tmavom koženom oblečení sa zakryť nedala.

Troy nikdy nič podobné nevidel, no keďže sa nepokladal za znalca módy, nepripisoval oblečeniu zvláštny význam.

Jedlo upokojilo Troyove zmysly a hoci naň Acheron pôsobil ťažko opísateľným dojmom, nevidel racionálny dôvod na obavy.

Kedy sa môžem vrátiť domov?“ položil otázku Acheronovi a zároveň si dôkladne poutieral prsty do papierového obrúsku.

Podľa toho, aký domov máš na mysli,“ odpovedal Acheron neurčito.

Aký?“ rozhodil Troy rukami, „mám iba jeden domov, tam kde sú moji rodičia, bratia a sestra...“

Nuž, toto bude trochu komplikovanejšie,“ Acheron sa zjavne zdráhal odpovedať priamo.

Nerozumiem! Povieš mi konečne kde to som?“ vyhŕkol Troy ostrejšie, ako zamýšľal, ale nezdalo sa, že by si to Acheron vôbec všimol.

Správnejšia by bola otázka 'kedy', ako 'kde',“ odpovedal pomaly.

Rozprávaš v hádankách, vyjadri sa jasnejšie,“ vyzval Acherona Troy.

Myslím, že tvoja rodina už v tejto dobe, tak ako si ich poznal, neexistuje,“ Acheron opatrne volil slová, no Troy zbledol a prudko vyskočil na rovné nohy.

Čo si im urobil?“ zreval a chcel sa vrhnúť na Acherona. No nedokázal urobiť ani krok. Ostal stuhnutý v pohybe, s očami vyvalenými z jamôk, bezmocne vrhajúc zlostné pohľady na pokojného protivníka.

Upokoj sa, Troydoc,“ chlácholil ho Acheron, „od tvojho stretnutia s matkou, myslím skutočnou matkou, ubehlo asi šesťdesiat rokov, takže len zostarli.“ A niektorí umreli, ale to v túto chvíľu nebolo dôležité, takže sa Acheron o tom takticky nezmienil.

Troy lapal po dychu, ale na viac sa nezmohol. Nedokázal ani otvoriť ústa, nieto povedať súvislé slovo.

Ak ti poviem, že sa dozvieš celý svoj príbeh, sľúbiš, že budeš mlčať a nebudeš sa snažiť skočiť mi po krku?“

Troy nevidel iné východisko, než pristúpiť na dohodu. Niečo v jeho živote bolo vždy divné. Či nemával pocity nepatričnosti? Či sa necítil akoby omylom vhodený do behu rodiny? Či nepočul, necítil a nevidel veci, ktoré iní ani nezaregistrovali?

Rezignoval. Ak má tento zvláštny chlap, ktorý mu ako divoký žrebec vtrhol do života, v rukách kľúč k jeho otázkam – chce sa dozvedieť čo je za dverami.

Ako náhle mohol pohnúť hlavou, horlivo kývol na súhlas. Vzápätí sa zviezol do malého kresla a odovzdane zvesil plecia.

Netráp sa, Troydoc. Pre tvoju rodinu si jednoducho prestal existovať. Nepátrali po tebe, pretože si na teba nepamätali,“ začal Acheron.

Zabudli na mňa?“ šokovane hlesol Troy a pred očami mal Dianinu tvár. Už nikdy ju neuvidí? Nikoho? Srdce mu zaliala studená vlna, „prečo to všetko?“

Aby si mohol žiť a prežiť! Tvoja matka pre teba urobila mnoho, aby si mohol vyrásť v bezpečí.“

Nemôžem sa k nim viac vrátiť...“ sklesnuto vydýchol Troy, neschopný prijať informáciu, že by Diana na neho mohla zabudnúť.

Nemal by si,“ poznamenal Acheron, no nebol si istý, či ho vlk vníma, „ak ich nechceš vystrašiť, alebo spôsobiť chaos v behu času.“

 

Troy predsa len vnímal tok informácií, počúval Acheronove rozprávanie o pôvode svojich biologických rodičov, v hlave mu zneli slová ako kliatba, kráľ Lykaon, Apolón, Katagariáni a ich večný boj s Arkádmi.

Chvíľami si pripadal ako v sne, bizarnom a nanajvýš neuveriteľnom. Divné obrazy ktoré vídaval kedysi, začali dávať akýsi zmysel. Štípal sa do ruky, ale bolesť bola priveľmi ozajstná, aby ju vyvolal sen. Myšlienky v hlave sa predháňali, narážali do seba a splietali, aby vytvorili stav chaosu. Akoby stál čelom oproti bežiacemu stádu žrebcov. Cítil dunenie, erdžanie a trenie ich tiel, prúd zvíreného vzduchu ho strhával k zemi, ale on musel s vypätím síl stáť, zapierať sa a nachádzať rovnováhu, ak nechcel skončiť udupaný.

 

Je čas ísť,“ prenikol k nemu Acheronov hlas.

Kam?“ šepol, no odpoveď čakala v rovnakom výdychu, ako otázka. Mal by sa ešte niečomu čudovať? Sotva pocítil slabé zachvenie a vzápätí otupene civel na krajinu, tak odlišnú od všetkého čo kedy nielen videl, ale i počul, či čítal, v odvážnych príbehoch dobrodruhov.

 

Kde. V pekle. To. Som,“ Troy takmer nečujne odsekával slová, premietajúce navonok, zmätenie vnútra.

 

Acheron ho počul. Nedalo sa nepočuť huriavk, ktorý vyrážal z myšlienok mladého vlka. Smútok zo straty rodiny, pretavený v hnev, no zatiaľ iba bezmocne narážajúci do hradieb strachu zo samého seba. A celkom pochopiteľné otázky, týkajúce sa jeho zrodenia, pôvodu, rodičov, či spracúvania situácie, keď sa zmenil na vlka.

Na malý, celkom mizivý, moment, preletela Ashovi hlavou kacírska myšlienka, či jeho záchrana stojí za námahu. Ale bol skutočne príliš krátky, než aby mu stál za odpoveď. Videl a vedel. Prekliate mu dalo výhodu poznania. Troy bol jedným z prvých na ceste k zmiereniu. Od dávnych čias čakal krížencov krutý osud. Väčšinou sa nedožili ani vlastného narodenia, umreli v kúpeli z krvi, zmiešanej s krvou matky, nezriedka i otca. A kvôli čomu vlastne? Hriech, tiahnuci sa storočiami, živený ješitnosťou bohov, ktorého prvopočiatky siahali do doby, Acheronovi až príliš známej.

 

Práve si celkom slušne urazil boha podsvetia a jeho predstavy fungovania Tartaru,“ otočil sa k Troyovi, no v jeho očiach vládlo hlboké nepochopenie.

Mám pocit, že viac informácií nedokážem prijať,“ pokrútil hlavou Troy.

V poriadku,“ zdvihol otvorené dlane Acheron, „čas je to, čoho máš nadostač.“

A to ma práve desí,“ odfrkol nevraživo Troy.

Nevieš si predstaviť,“ kyslo sa uškrnul Ash, „ako ti rozumiem.“

Troy iba bezmocne pokrčil plecia a zadíval sa do diaľky. Kĺzal zrakom po monumentálnych stavbách, týčiacich sa na vzdialenom horizonte oproti oblohe a čím väčšmi sa rozhliadal po neznámom kraji, tým viac na neho padal splín. Dieťa, nasilu vytrhnuté z matkinej náruče, sa nemohlo cítiť osirelejšie.

 

Atlantský boh – ničiteľ sa pozrel rovnakým smerom, zachytávajúc mrazivé vibrácie, víriace okolo mladého vlka. Miesto, ktoré jedenásť tisíc rokov pokladal za svoje útočisko, sa mu odrazu zdalo ponuro studené. Otriasol sa. Zhodil zo seba Troyove emócie a takmer vyčítavo na neho zazrel.

Toto bude dočasne i tvoj domov,“ pohodil rukou do priestoru, „tak si zvykaj.“

Mávol na Troya, naznačiac mu, aby ho nasledoval, kráčal rozhodným krokom k vzdialenej nízkej stavbe.

Chlapče a možno máš s tým peklom sakra pravdu!“ zahundral si viac menej pre seba, no Troy, zabratý do diametrálne odlišných úvah a celkom odovzdane kráčajúc pár krokov za ním, by ho sotva počul, ani keby svoje slová reval z plných pľúc.

28.08.2016 19:38:17
lexiel
1188068-bigthumbnail[1].jpg

Hranice fantázie si určujeme sami

Obsah stránok nevzniká za účelom zisku.



Name
Email
Comment
Or visit this link or this one