Koľko je pravdy v starých príbehoch, čo rokmi nezmenené, za zatajeného dychu sa večermi rozprávajú. 

Odkazy

11 - Kapitola 6 - 1/3

1/3

Livia - Niekde na severe Louisiany, okolo roku 1990

Nad statkom Wallenov sa v lenivom vírení vznášal prvý sneh. Snehové vločky, sprvoti drobulinké a sotva viditeľné, naberali na veľkosti, až v hustnúcom chumelení pokryli trblietavou bielobou každučký kúsok zeme.

Z murovaného komína statku stúpal k oblohe prúžok bledo sivého dymu. V mrazivom novembrovom vzduchu bol cítiť smrekovým drevom, ktoré s praskaním horelo v starodávnom krbe, dominujúcom neveľkej obývačke.

Okrem kamenného krbu bola zariadená iba pár kúskami nábytku z masívneho dreva. Kedysi veľmi dávno bolo drevo namorené náterom z včelieho vosku, ale plynúce roky jeho povrch vymaľovali do odtieňa čokoládovo hnedej.

Terajší obyvatelia statku radi vtipkovali o pôvode zariadenia a rozvíjali teórie o spôsobe, ktorým bol dopravený do miestnosti.

Ako príborník, tak i oválny jedálenský stôl boli totiž väčšie, ako priestor, ktorý poskytovali doširoka otvorené dubové dvere.

No boli to iba dohady. Nikto nevedel presne povedať, ako sa to naozaj odohralo, hoci najpravdepodobnejšie bolo, že nábytok doniesli po častiach a v miestnosti ho majster stolár spojil do celku.

 

Ticho v dome prerušil hlasný dupot detských nôh, ozývajúci sa najskôr na schodišti, potom vo vstupnej chodbe a nakoniec bol zavŕšený prudkým tresnutím vchodových dverí.

Majiteľka nôh zastala na čerstvo zasneženom dvore a zdvihla tvár oproti šedej oblohe, sľubujúcej bohatú nádielku. Zvonivo sa zasmiala a dala sa veselo poskakovať, dvíhajúc ruky od seba, ako vtáčie perute. Spod kapuce jej vykúkali dlhé kučeravé pramene svetlo hrdzavých vlasov a poletovali za dievčatkom ako závoj pretkaný pierkami z vločiek.

Livia!“ domové dvere sa otvorili po druhý raz a vykukla z nich mladá žena, „poď dnu, o chvíľu už bude tma!“

Mami, prosím,“ uprelo dievčatko žiadostivý pohľad na matku, „len sa pozriem k ohrade a prídem.“

Livia, aj zajtra je deň a som si istá, že za bieleho dňa tam toho uvidíš viac,“ presviedčala dcéru matka.

Ale vlci predsa cez deň spia,“ rozumovala Livia.

Áno, to je pravda, ale možno objavíš v snehu stopy, ktoré urobia v noci“ mala matka naporúdzi ďalší argument, aby dostala dcéru do tepla domu.

Tak dobre,“ dievčatko poslušne zvesilo plecia a vkĺzlo dnu popod matkinu ruku, pridŕžajúcu otvorené dvere.

Anne Olliwerová s nevôľou sledovala špinavé mláčky, tvoriace sa zo snehu, prilepenom na dcériných topánkach. Vyzula jej ich a položila na hrubú rohožku.

Livia nevnímala matkine chmáry. Myseľ jej poletovala na míle ďaleko.

Mami?“ zatiahla tenkým hláskom, zatiaľ čo si nazúvala papuče.

Áno, srdiečko,“ Anne už poznala tento tón. Za ním takmer vždy nasledovala otázka, na ktorú buď vôbec nepoznala odpoveď, alebo utrpela šok už len samotnou otázkou.

Livia bola zvláštne dieťa. Vo svojich ôsmych rokoch bola skôr tichá, zádumčivá, ku svojmu pokoju nepotrebovala množstvo kamarátok ako jej rovesníčky, celkom si vystačila sama. Jej spoločníkmi boli väčšinou knihy, alebo papier a farebné pastelky. A kým sa dievčatká jej veku nechávali nalákať na najnovšiu bábiku Barbie v luxusnom aute, či s garderóbou hodnou dedičky hotelového impéria, Livia túžila po predplatnom časopisu National Geographic.

Mami, myslím si,“ Liviina tvár nadobudla váhavý výraz, pretkaný štipkou rozhorčenia, „že Karkulka bola riadna krava!“

Anne zalapal po dychu. Nevedela či sa má rozosmiať, alebo vyhrešiť dcérku za tvrdé vyjadrovanie. Utlmila v sebe jedno i druhé a nechala informáciu o charaktere Karkulky bez reakcie. Livia bola o svojom vyhlásení bez tak presvedčená, nepotrebovala uistenie matky, že tomu tak naozaj je.

Vieš čo, zlatko,“ pokúsila sa odviesť dieťa od témy rozhovoru, čo bola síce vec takmer nemožná, no za pokus stála vždy, „vráť sa do svojej izby a keď si vyzlečieš to teplé oblečenie, mohla by si mi prísť pomôcť miešať cesto na medovníky. Čo povieš?“ Anne s nádejou pozrela na dieťa a hľadala náznak záujmu o ponúkanú aktivitu.

Livia pokrčila nos a a potichu hmkla.

A myslíš, že by medovníky chutili aj vlkovi?“

Anne prudko vstala a zhlboka sa nadýchla, „iste, ak si na nich dáš záležať,“ použila univerzálnu odpoveď, hodiacu sa takmer na všetko.

Tak prídem,“ pohodila plecom Livia a v nasledujúcej chvíli už dubasila hore schodmi, mieriac do izby.

 

O hodinu a pol neskôr, Anne uložila cesto do chladu a poslala dcéru kresliť. Sama si otvorila svoj laptop a dala sa do rátania účtov pre rodinnú firmu. Keď si pred desiatimi rokmi brala Michaela Olliwera za svojho manžela, na statku sa viac menej zo zvyku chovali kone.

Neboli to početné stáda, ako za starých čias Wallenov - stačili tri generácie a meno Wallen sa vytratilo spolu s rodiacimi sa dcérami. Nenarodil sa žiaden syn, aby ďalej niesol hrdé meno i koniarsku vášeň. Len statku sa zo zvyku, či tradície, no skôr z prirodzenej ľudskej neochoty znášať zmeny, hovorilo naďalej 'Wallenov'.

Mnohoročná tradícia chovu postupne upadala, až kým rodina rozhodla, že prišla doba, kedy je načase pohnúť sa z miesta ďalej. Obrazne myslené, samozrejme. Od koní celkom neupustili, len chov zmenili na jazdiareň a hipoterapiu. Ľuďom, najmä žijúcim vo veľkomestách, sa nápad zapáčil.

Statok sa musel rozrásť o penzión a ponuka sa rozšírila o výlety v konskom sedle.

Anne si povzdychla. Práce nad hlavu, ale nesťažovala sa. Na statku bolo krásne, do mesta, kam vozievala Liviu do školy, trvala cesta autom len pár minút, život jej plynul v rovnomerne hojdavom tempe a to jej plne vyhovovalo.

Občas ju trápila samotárska povaha jedinej dcéry. Zdvihla hlavu od množstva čísel na svietiacom monitore a zadívala sa na jej detsky drobnú postavičku, usadenú na huňatom koberci pred kozubom. Na kolenách si pridržiavala náčrtník a čosi doň sústredene kreslila. Pastelky sa v zdanlivom chaose povaľovali okolo nej, no ona na prvý raz vždy siahla po tej, ktorú práve potrebovala.

Anne ustarostene pokrútila hlavou. Liviu milovala, či už bola spoločenská, alebo samotárka, ale v kútiku srdca chovala nádej, že časom sa všetko napraví a jej dcéra bude domov vodiť húfy rozchichotaných spolužiačok a ich dilemou dňa bude, čo na seba obliecť nasledujúci deň. Skrátka, že bude úplne normálna teenagerka. No triezvy rozum zároveň dodával, že Livia je povahovo niekde inde.

Spomenula si na Liviino dnešné nekompromisné odsúdenie Karkulkinho počínania! Nešťastná rozprávka bola horúcou témou uplynulého týždňa. Slečna Brownová, Liviina učiteľka, zadala deťom na domácu úlohu prečítať rozprávku o Karkulke a vlkovi a napísať pár slovami svoje postrehy.

Anne si s Liviou večer sadla k oválnemu stolu a do čítania rozprávky sa pohrúžili spoločne. Sotva sa dostali k prvému stretnutiu Karkulky a vlka, Liviine čelo sa zatiahlo chmárami. Nervózne splietala prstíky do seba a samou nespokojnosťou sa vrtela na stoličke. Pri pasáži s babičkou sa rozplakala. Slzy stekali po detsky okrúhlej tváričke a dopadali na svetlomodrý svetrík. Neutierala si ich. Dospelácky držala zopäté ruky na kolenách a bojovne vysunula bradu.

Anne sa domnievala, že ju trápi osud babičky a Karkulky a dala sa ju utešovať, aby vydržala do konca, že príbeh iste dopadne dobre.

Nedopadol. Nie tak, ako dúfala Livia. Podľa nej bol zlý lovec, ktorý úbohého vlka podviedol, napchal mu do brucha kamene a nechal hanebne utopiť. Karkulka bola hlúpa, pretože sa mala s hladným vlkom podeliť o potravu, ktorú niesla v košíku a nie ho posielať za babičkou.

Vrcholom Liviinho vzdoru voči klasickej rozprávke bolo spálenie knihy v kozube. Kým sa Anne stihla spamätať a vôbec si uvedomiť čo sa chystá Livia vykonať, kniha horela nazelenalým plameňom a z jej obálky sa podivne škľabila pokrútená tvár Karkulky, až kým ju celkom nepohltil oheň.

Tak!“ spokojná sama so sebou si Livia symbolicky oprášila ruky, usadla za stôl a triumfálne sa zadívala na matku.

Anne upokojovala dych a keď bola schopná preriecť súvislé slovo, vzala telefón a zavolala slečne Brownovej. Pozerala Livii priamo do očí, keď učiteľke vysvetľovala dôvod, prečo Livia zajtra nebude mať domácu úlohu. Hlboké rozrušenie z nečakaného vývoja príbehu priznala, no poopravila záver a nechala slečnu Brownovú v domnení, že Liviu šokovala brutalita konania postáv natoľko, že nie je v stave popisovať dej.

Učiteľka ostala zaskočená, no potom váhavo pripustila, že pre citlivé povahy môže byť rozprávka o Karkulke emotívne vyčerpávajúca.

 

Keď Anne položila telefón na stôl, v Liviiných očiach farby jantáru sa trblietali nové slzy. Obe chvíľku mlčky pozorovali modravý svit displeja a až keď celkom zhasol, Anne pozrela na dievčatko a položila ruku na jeho malú dlaň, mokrú od slaných kvapiek sĺz.

Jeden vlk...“ povzdychla nad dcériným nepochopiteľným smútkom. Rozprávku poznala od detstva i ona sama a nikdy by ju nenapadlo pozerať sa na ňu z druhej strany.

Mami, ale mohol by to byť Wulfi!“ potiahla Livia nanovo.

Wulfi?“ Anne zavrtela hlavou. Livia dávala mená všetkým svojim plyšovým zvieratkám, ale na Wulfiho si nespomínala, „máš vari novú hračku o ktorej neviem?“

Wulfi je môj kamarát,“ ohrnula Livia nosík.

Spolužiak?“ Anne márne pátrala v pamäti, nezdalo sa jej, že by sa tak volalo niektoré z detí v triede.

Mami!“ Livia pokrútila hlávkou, „je to vlk a dáva na mňa pozor!“ rozhodila rukami, akoby bolo úplnou samozrejmosťou, mať vlka za priateľa.

Aha,“ Anne odľahlo. Už si začínala myslieť, že sa Livia stretla s nejakým úchylákom a na okamih sa vydesila, „Wulfi je teda vlk?“

Veď ti to hovorím,“ znelo dievčatko skoro urazene, „vlk.“

Samozrejme, chápem,“ prikývla a tak, aby ju Livia nevidela, prešla si rukou po čele. Raz sa celkom iste z jej prebujnelej fantázie zblázni!

 

 

 

Nočnou krajinou poletovalo pár osamotených vločiek. Slabučký svit vzdialených hviezd, potlačený jasom okrúhleho mesiaca, sa celkom strácal oproti trbletu čerstvo napadnutého snehu. Krajina sa ponorila do páperovej pokrývky, zdanlivo oslobodená od starostí, zahalená dokonalou panenskou bielobou.

Z komínov k temnej oblohe nečujne stúpali prúžky šedivého dymu.

Nikto, dokonca ani malá Livia, tlačiaca svoj zvedavý nosík na sklo okna v podkroví Wallenovho statku, nevidel v hustnúcej tme tieň, ktorý sa mihol medzi stromami v zasneženom lese. 

28.08.2016 19:39:01
lexiel
1188068-bigthumbnail[1].jpg

Hranice fantázie si určujeme sami

Obsah stránok nevzniká za účelom zisku.



Name
Email
Comment
Or visit this link or this one