Koľko je pravdy v starých príbehoch, čo rokmi nezmenené, za zatajeného dychu sa večermi rozprávajú. 

Odkazy

16 - Kapitola 8 - 1/2

Statok Wallenov, asi o pol roka neskôr

 

 

Motor Ninja víťazne zreval a Troyova duša zaspievala na oslavu nespútanej slobody. Doprial stroju vysoké obrátky, s pôžitkom pridával plyn a sledoval mihotavý pohyb ručičky na tachometri. Neomylne si razila cestu k čísliciam najvzdialenejším.
Vôňa spáleného benzínu sa miesila s prachom cesty a zanechávala za jazdcom a jeho strojom zvírené oblaky, zreteľné ešte hodnú chvíľu potom, ako tade preleteli.

Kdeže kôň! Motorka neprotestovala, nefŕkala strachom a nehrabala kopytami. Poslušne slúžila svojmu majiteľovi a hoci pokorne čakala, kým otočí kľúčikom a naštartuje, Troy vedel, že kdesi tam, vo vysokej rýchlosti, kedy mu okolie splývalo do súvislej šmuhy, stáva sa ona pánom situácie a on iba zanedbateľnou súčasťou ich zvláštnej symbiózy.

Ten spotený motorkár na parkovisku pred barom Útočisko mu dal dobrú radu - našetriť chechtáky a Ninja bude jeho.

Svietivo zelená bola krásna, no Troy si doprial skvostnú, matne čiernu.

Hnedá obálka skrývala netušené možnosti. A Ninja bola jeho pekelne hlučným protestom. Prvým krokom do života bez niečej ochrany a starostlivosti.

 

 

U Vana a Bride nakoniec Troy ostal bývať takmer týždeň. Boli to dni, kedy definitívne pochopil, že raz chce mať život presne taký, ako má Vane.
Nie že by sa mu snáď chystal nasťahovať do domu a uzurpovať si Bride, isteže nie - neprežil by v zdraví ani minútu, ledva by na niečo podobné pomyslel. Jednako, vzťah Vanea a Bride mu stelesňoval rodinu, po akej prahlo jeho srdce. Zaumienil si, že raz, keď sa dosýtosti vybúri na excelentnej Kawasaki Ninja a bude mať to šťastie, že ostane v jednom kuse, rozhodne nechce žiť ako zatrpknutý samotár. Zariadi si život vo vlastnej réžii.
Ale to sa stane až o mnoho, mnoho rokov.

Cieľ vytýčený, latka položená. Ninja môže hlasno burácať a pohoršovať prízemných ľudí, zverov, bohov… Troyovi to bolo jedno. Bol pripravený vyraziť na cesty a riadiť sa výlučne sám sebou.

 

Krajina menila svoju tvár. Domy mizli, stromy hustli a Troy si zmenu užíval. Už nebol dôvod nútiť Ninju k sebazničujúcim výkonom, otáčky zvoľna klesali a motorka sa krajinou šinula ľahkosťou tieňa. Motor priadol ako dobre nakŕmená mačka a vlk, poslušne skrytý vo vnútri Troyovho druhého ja, pridával svoj diel spokojného vrčania.
 

Víta Vás Wallenova jazdiareň – oznámil celkom nový reklamný pútač pri ceste. Troy pribrzdil a odbočil na rozľahlé parkovisko pre návštevníkov.

Motorka opísala efektný oblúk a Troy našiel miesto vhodné na zaparkovanie. Ninja vydala nespokojný zvuk zhasínajúceho motora a stíchla.

 

Kedysi tu bola lúka pre mladé žriebätá, preblesklo Troyovi hlavou. A zruby pre sezónnych pomocníkov.

Zmenilo sa mnohé, ale dva vysoké duby rástli i dnes. Čas sa na nich podpísal iba nepatrne, kmene im zhrubli a koruny rozopäli svoje konáre do šírky. Ten vľavo mal odčesnuté konáre – čo nedokázal čas, zničila pravdepodobne búrka.

No napriek ranám, stáli oba hrdo a dozerali na krajinu, čnejúc nad ňou ako verní bardi.

 

Troy zľahka vybehol po kľukatej cestičke a len po očku sledoval pravidelne rozmiestnené drevené tabule, mapujúce plemená koní, chované na statku. Nebol by si všimol tej poslednej, bol už takmer v cieli svojej cesty, keď ho upútal nepatrný pohyb. Možno padol list zo stromu a možno tade prebehol malý hlodavec, no Troy mimovoľne otočil hlavu.

Z tabule, takmer ukrytej pod úponmi brečtanu, sa na neho pozerala jeho rodina.

Brandon Wallen, pyšne držiaci okolo pliec svoju manželku Leeah, po pravej strane mu stál Daryl a po ľavej Devon. Vpredu, vsunutá medzi rodičmi, bezstarostne sa usmievala Diana.

Troya zabolelo pri srdci. Presne si pamätal ne tento deň. Otec objednal fotografa, v snahe zachovať podobizne svojich blízkych pre budúcu generáciu.

Daryla s Devonom dokonca donútil okúpať sa a obliecť nedeľné šaty, aby nebodaj nebolo na fotografii vidno, že sú zamazaní od konského trusu a spomedzi rozlietaných vlasov im kde tu vykukuje steblo suchej trávy.

I Troy podstúpil celú očistu.

Takmer celé dopoludnie sa všetci chystali, obliekali, otec kontroloval každú maličkosť a vypiloval detaily do dokonalého celku. Krátko poobede prišiel fičúrsky nahodený fotograf, dlho chodil po dvore a priľahlej lúke, pozoroval svetlo a tieň, tváril sa nesmierne dôležito a učene, až napokon našiel ideálne miesto pre portrét rodiny.

Nastaval Wallenovcov na vybraté miesto, chvíľku posúval jednotlivcov doprava, doľava, potom spokojne hmkol a nariadil zotrvať bez pohybu.

Schoval sa pod čiernu plachtu obrovského fotografického prístroja, zakričal obligátne „Vyletí vtáčik!“ a odokryl objektív.

O mesiac neskôr prišla starostlivo zabalená zásielka a Brandon Wallen hrdo zavesil rodinnú fotografiu na čestné miesto v jedálni.

 

Troy sa naklonil bližšie k drevenej tabuli a skúmavo pohliadol do známych tvárí, od ktorých ho delili celé veky. Ten kus papiera, ktorý bol nalepený pod sklom informačnej tabule, bola pravdaže iba kópia, ale iste verne zachytával originál.

Vedľa Daryla bolo prázdne miesto. Miesto, ktoré pred rokmi patrilo jemu. Stáli s bratom plece pri pleci a spolu pozerali do lesklej šošovky.

Prázdno. Akoby nikdy neexistoval. Zabolelo ho pri srdci a hoci sa snažil potlačiť emócie, pocítil v kútiku oka osamelú slzu.

Prstami pohladil matkinu tvár, obkrúžil otcove ramená. Venoval dotyk každému členovi rodiny. Napokon i Diane, malej sestričke, ktorá mu ostala v srdci napriek tomu, že v tom jej neostalo ani zmienky po prostrednom bratovi.

 

 

***

 

2/2

Livia si povystierala stuhnuté svaly. Čas preletel, deň sa prechýlil do svojej druhej polovice, ani nepostrehla ako. Napriek horúcemu popoludniu, vo vlhkom tieni starého duba bol príjemný chládok. Mala voľný deň, nebolo by ju donútilo k návratu ani hromobitie, no nevedno prečo, zabudla si ráno vložiť do batoha balíček s obedom a už hodnú chvíľu jej hlasno škvŕkalo v žalúdku.

Nuž čo, bude musieť urobiť menšiu zmenu plánu. Chcela iba tak, v pokoji kresliť krajinku, ale kvílivé zvuky protestujúceho žalúdka ju začali rušiť. Zasmiala sa. Matka jej zvykla hovoriť, že od kreslenia ju nedokáže odtrhnúť ani salva z dela.

 

Vložila skicu do kartónového obalu a pozbierala ceruzky položené v tráve.

Umelkyňa z nej zrejme nikdy nebude, kreslenie slúžilo iba ako dokonalý reset mozgu. S ceruzkou v ruke dokázala vytesniť všetky problémy a plne sa sústrediť iba na pribúdajúce ťahy na papieri.

Zajtra zas rovnými nohami skočí k organizovaniu pobytov pre hostí. Kde sú časy, keď turistom stačil svieži vzduch a prechádzka na koni? Dnes chceli podnikať dobrodružné výpravy, zažiť adrenalínové športy, večer romantickú večeru a divokú tancovačku, ideálne všetko počas jedného víkendu.

Ale chaos bude až zajtra. Dnes sa bude tváriť, že k statku ani nepatrí a ak bude šťastie stáť pri nej, nik ju nespozná a nebude jej ukladať šialené požiadavky.

 

Dala sa pomaly kráčať dole chodníkom, zľahka, z nohy na nohu, rozhodnutá užiť si pocit slobody a voľna.

 

Chlapa v podrepe pri drevenej informačnej tabuli si všimla okamžite. Oblečený v čiernom tričku bez rukávov, čiernych jeansoch, (vypasovaných, až mu svaly pod nimi hrali oslavnú ódu na počesť muskulatúry) vynímal sa na pozadí zelene celkom neprehliadnuteľne. Svaly na rukách hrali tú istú pesničku a Livia zaľutovala, že mu cez vlasy spadajúce na ramená nevidí do tváre. Ohromil ju nečakaný zjav a až pri druhom nádychu si uvedomila, že v jeho póze je niečo podivné. Bol sklonený pri tabuli s reprodukciou fotografie jej predkov, ktorí žili na statku v čase jeho rozmachu. Neznámy prechádzal prstami po skle, pripomínalo jej to reakcie pozostalých nad hrobmi. No fotografia mala viac ako sto rokov, iste musel mať iný dôvod.

 

Podišla až celkom k nem. Divila sa, že ju nezačul prichádzať po štrkovej cestičke. Niečo, akiste iba obyčajná zvedavosť, ju prinútila zastať a osloviť neznámeho.

 

Ehm,“ začala duchaplne a okamžite sa chcela v duchu pokarhať za nedostatok originality, „môžem vám nejako pomôcť?“

 

Neznámy k nej otočil tvár a Liviino srdce najskôr vynechalo zo dva údery, aby sa okamžite celkom splašené vydalo svoj schodok dobehnúť niekoľkokrát.
Pozerala na črty toho najpríťažlivejšieho chlapa, akého kedy videla. Rozum jej štrajkoval, nedokázala slovami popísať jeho vzhľad, ale zvláštne hnedé oči so svetlými odleskami sa jej zaryli rovno do srdca. Odrážali smútok, až mala nutkanie ho objať a utešovať.

 

Ďakujem, len som sa tu zastavil, hneď pôjdem ďalej,“ prehovoril zastretým, no príjemne hlboko položeným, melodickým hlasom.

 

 

Troy zízal na zjavenie pred sebou a sťažka sa ovládal. Vlk v ňom chcel hlasno zavyť radosťou. Bola to ona! Dievčatko spiace na lúke, Dianin potomok. Jej vôňu si zapamätal, natrvalo sa mu kdesi zapísala a teraz mu stačil jediný pohľad, spolu s krátkym nádychom a bol si istý.

Vyrástla a dospela. Bola krásna, vlasy jej žiarili na slnku, akoby si do nich ráno pozapletala jeho prvé červenejúce lúče. Vedel že na ňu civí, ako mačka na misku smotany, ale nebolo pomoci. Nevedel sa ani primäť k odchodu, ako povedal a ľutoval, že nevyslovil čokoľvek iné.

 

 

Som Livia Olliwerová,“ natiahla k nemu ruku. Do smrti by si vyčítala, že si nedala šancu na zoznámenie sa s ním, „pracujem na statku Wallenovcov.“

 

Pozeral na ponúkanú dlaň a krotil vlka, aby po nej neskočil v mihu okamžiku. Videl na nej, že zaváhala, akoby ľutovala svoju ústretovosť. Tvárou jej preletela chmára a tesne v okamihu, ako sa chystala ruku stiahnuť, postavil sa a zovrel malú dlaň do svojej.

 

Za pol roka, ktoré strávil v New Orleanse v spoločnosti zverolovcov, videl ako sa k sebe majú Vane s Bride, postrehol iskrenie medzi Fangom a Aimee, či Devom a Samiou, ale nikdy celkom nepochopil, čo za sila ich núti neustále vyhľadávať prítomnosť toho druhého a dožadovať sa dotykov, pohladení a bozkov.

 

Troy Wyrthssen, teší ma, slečna,“ vyslovil chrapľavo. V rozrušení takmer povedal Wallen, no bol si istý, že by ťažko vysvetľoval okolnosti.
Predstavil sa, mal by ju pustiť, no drobná dlaň v ruke čarovala. Hriala a vysielala impulzy celému telu. Cítil príjemné teplo, ktoré sa rozpínalo a postupovalo a odrazu mu zabrnelo v slabinách. Dúfal, že nohavice má dostatočne pevné, aby si Livia nevšimla zmenu v jeho mužských partiách.

Akokoľvek si prial, aby dotyk rúk trval čo najdlhšie, musel uvoľnil zovretie.

 

Zaujímavé meno,“ odkašľala si Livia a Troy spozoroval, že sa jej zrýchlil dych. Znervóznela, prehodila si zatúlaný prameň vlasov dozadu a uprela spásny pohľad na drevenú tabuľu, „prezerali ste si fotografiu, akoby ste ich poznali,“ nadhodila a v kútiku duše jej začal hlodať zlomyseľný červík, či azda nebude nejaký stratený príbuzný.

 

Nepoznal,“ zaklamal Troy a v duchu spriadal zmysluplné, ale hlavne uveriteľné vysvetlenie svojho počínania, „môj pradedo pre nich pracoval. Išiel som okolo, bol som zvedavý, nuž som sa tu zastavil.“

 

Aha,“ šepla chápavo Livia a od srdca jej odpadol obrovský balvan. Žiaden nájdený bratranec, „ale to ste opačným smerom, statok je tam dole.“

Ukázala rukou a Troy mal čo robiť, aby naozaj nezavyl nahlas. Tričko sa jej naplo cez prsia a slabý vánok v sebe prinášal sladkú vôňu túžiacej ženy. Potešilo ho, že u nej vyvolal odozvu - reakciu podobnú jeho vlastným - ale nasadené tempo bolo prirýchle. Potreboval sa upokojiť, niečím schladiť rozbúrené zmysly.

V nádeji zapátral pohľadom po okolí. Zavadil o obal na papiere, ktorý dievčina stískala pod pazuchou a o prsty pravej ruky, pokryté čiernymi šmuhami. Usmial sa.

Maľujete?“ položil otázku a pokynul hlavou k umazaným prstom.

 

Och,“ zháčila sa Livia a vrhla na ne zamračený pohľad. A potom urobila navlas rovnaké gesto, ako jej pra pra pra matka Diana - obtrela si prsty do nohavíc a vsunula ich do vrecka, „ani som si to neuvedomila,“ dodala na ospravedlnenie, no Troy sa neprestával usmievať.

 

 

Celkom prostý úsmev neznámeho chlapa jej kradol dych. Troy – nechala si v mysli skĺznuť jeho meno a predstavovala si, ako by znelo, keby ho vyslovila nahlas.

 

Smiem, Livia?“ vyriekol náhle, slová mu hodvábne splynuli z pier a dotkol sa dosiek, v ktorých mala založené skice. Nemala rada, keď sa niekto pozeral na rozrobené kresby. Najradšej si kreslila iba sama pre seba, ale teraz, akoby len z diaľky, sledovala samu seba, ako prikyvuje a sama otvára dosky.

 

Troy sa postavil za ňu a na chvíľku mal pocit, že poskočil v čase. Kresby mu pripomínali Dianino vnímanie sveta. Podobné ťahy a série drobných čiarok, spolu tvoriacich detaily celku. No vtom zafúkol vietor a prameň Liviiných vlasov sa mu obtrel o rameno.

Máte talent, Livia,“ donútil sa vysloviť, ale hlas mu znel cudzo.

 

Ste vari odborník?“ zasmiala sa na jeho slová a pootočila k nemu hlavu.

 

Ak mu jeden prameň spôsobil zimomriavky, celá záplava kaderí ho takmer pripravila o rozum. Livia na neho upierala svoj jantárový pohľad a smiech pomaly prechádzal do dychtivej žiadosti.

Mám len oči, čo vnímajú krásu,“ zamumlal Troy. Hltal zrakom dievča, stojace pred sebou.

 

Áno?“ zašepkala hlasom, ktorý by dokázal počúvať hodiny, aj keby citovala telefónny zoznam New Orleans. Začínal chápať konanie Vanea, ktorý sa zvykol nenápadne vytratiť, spolu s Bride hneď po tom, ako okolo seba krúžili a šepkali si zdanlivo nezmyselné slovíčka. Potreboval sa Livie dotknúť, chcel ju pre seba, chcel...
Ani si neuvedomil, jeho ruka konala nezávisle od rozumu, vzal do prstov prameň tmavo bronzových vlasov a opatrne si ho namotával, až sa dotkol jej zrumeného líca.

Asi by som nemal...“ dostal zo seba slová, rozporné z pocitmi, ktoré mu trieštili hruď.

 

Iste ani ja,“ pritakala Livia a otočila sa celkom k nemu.

 

Vynaložil neuveriteľné množstvo vôle aby udržal vlka na uzde, keď položila svoju dlaň na jeho prsia a ňadrami sa o neho oprela. Sklonil k nej tvár a zhlboka sa nadýchol vône, sršiacej z Livie ako statická elektrina. Signál bol úplne jasný a čistý. Žena pred ním po ňom túžila a chcela ho rovnako ako on chcel mať ju.

Doska s kresbami spadla na zem, ale ani jeden si ich nevšímal. Troy zľahka pobozkal Liviinu hornú peru.

Mala by si utekať,“ vdýchol do pootvorených pier.

 

Radšej by som zostala,“ vyriešila váhanie, presunula ruky Troyovi za krk a pritiahla si ho definitívnym rozhodnutím k sebe.

 

Zavrčal a privlastnil si mäkké pery. Špičkou jazyka obkrúžil okolo nich a žiadal viac. Podvolila sa mu a zároveň s tlmeným vzdychom pootvorila pery. Troy nečakal na druhé pozvanie a vkĺzol dnu. Poláskal vnútro sladkých úst, preskúmal hebké zákutia a vrátil sa k perám. Posial ich drobnými bozkami, vtiahol spodnú peru a s potešením zaznamenal Liviino spokojné vrnenie.

 

V hrudi mu rástol divoký oheň. Kde sa tam len vzal? Stretol sa s pár ženami, ochotne povoľnými a teraz, keď držal v náruči Liviu, ľutoval že nechal príležitosť zájsť priďaleko. Uhasil síce svoju zvedavosť a chtivosť, ale žiar, ktorý ho spaľoval zvnútra, nezažil ani raz. Akoby ten malý plamienok čakal iba na ňu, aby sa mohol rozhorieť.

Mal to vedieť už pred rokmi, keď ju našiel spiacu v tráve. Doteraz ho zožieral pocit viny, že neostal pri nej a nechránil ju, i keď jej nič nehrozilo. Preto nikde nedokázal zotrvať dlhšie. Niečo ho hnalo dopredu, rýchlejšie a krkolomnejšie. Preto si bez váhania kúpil Ninju a blahorečil americkému systému ciest, na ktorých dlhokánske kilometre nestretol ani živáčika, nanajvýš apatického truckera, šinúceho sa diaľnicou a bohorovne ignorujúceho motorkárov.

Prehlboval bozk, užíval si slastné brnenie v slabinách, ale zároveň krotil vlka, sľuboval mu sladké výšiny vrcholu, no nie hneď. Livia presne zapadala do jeho náruče. Akoby niekto dopredu určil ideálne rozmery ženy, ktorá sa k nemu hodila a Livia kritériá napĺňala do najmenších detailov.

Liviine reakcie ho tešili i desili zároveň. No odrazu mu mysľou preleteli Remiho zúrivé vyjadrenia na adresu sudičiek. Bola Livia jeho družkou? Bola mu pridelená a on nemal možnosť voľby? Prečo ona? Potomok rodiny, ktorá ho vychovala?!

Nechcel uvažovať týmto smerom. Nechcel vôbec uvažovať. Mal v náručí nádherné stvorenie, ktoré mu dostávalo krv do varu a svoju vôľu musel sústrediť iba na ovládanie svojho skrytého alter ega. Pravda, pokiaľ ju nechcel k smrti vydesiť.

 

 

Čo to robím? Zaúpela Livia. Je to cudzí chlap! Úžasný chlap! Vidiac ju jej spolužiačky, asi by okamžite zorganizovali woodoo rituál s bábikou Liviou a s rozkošou by si každá zapichla hneď po tri ihly pre istotu, že sa jej zbavia natrvalo a dostanú sa k Troyovi.
Livia – ľadová panna pre každého nedostupná, práve dôkladne zrútila mýtus o sebe samej, že nie je schopná kontaktu s opačným pohlavím. Ba čo viac, rozdupala ho na prach a zmietla z povrchu zemského. Nikdy nedovolila žiadnemu chlapovi priblížiť sa bližšie, ako na dĺžku konskej ohlávky. Roger Travis, nový inštruktor lezenia po umelej stene, sa len raz odvážil prekročiť onú nepísanú hranicu. Vzhľadom predurčený, stať sa miestnym lámačom nevinných dievčenských sŕdc, trúfol si k odvážnemu kroku a siahol Livii na zadok. Bola síce práve zohnutá a dávala mu k tomuto úkonu ideálne podmienky, nie však zvolenie.
Zmrazilo ju až ku korienkom vlasov a kým Roger čakal nejaké to zapýrené ženské chichotanie, bol načisto ohromený celkom neženskou fackou. O ponížení ega nehovoriac.

Zarazenému chlapovi Livia ľadovo oznámila, že po ďalšom podobnom dotyku si bude hľadať svoje chlapské náradie v kope konského hnoja, nezmohol sa ani na silácke reči, ktoré by mu aspoň mierne vyžehlili povesť.

Utiekla z miesta činu skôr, než by sa rozplakala hanbou. Poznámky na adresu svojho tela vždy vnímala rozpačito. Pripomínali jej páriace rituály zo sveta zvierat, kde sa samec nafukuje pred samičkou, snaží sa ju ohúriť typickými znakmi svojho plemena s jediným cieľom - úspešnej kopulácie na zachovanie rodu. Žiadne city, či porozumenie. Čím viac sa muži chceli javiť ako moderní a nezávislí, tým viac Livii pripomínali práve tokajúcich samcov s naježenou srsťou, či perím. Ale kde bola láska? Alebo vernosť?
Nič iné, iba nezáväzné akty bezhlavej kopulácie. Zárez na čelo postele a lovím ďalej.

Ale keď tak nad tým uvažovala, mnohým ženám vyhovoval sex bez záväzkov.

Nikdy nechápala a ani sa nesnažila porozumieť túžbe svojich rovesníčok, vypadať lákavo pre mužov, s cieľom uchmatnúť si medzi nimi lákavé sústo. A bolo im jedno, že dotyčného nemilujú.

 

Uragánu menom Troy sa stačilo zjaviť na cestičke nad statkom a Liviine racio si dalo dovolenku. Nemusel ani tokať, celkom stačilo, že sa dostal príliš blízko.

Srdce jej búchalo silou gongu, zvolávajúceho hostí statku k obedu, vinula sa k nemu a nechala jeho ruky mapovať svoje telo. Nadýchla sa, vsala do seba úžasnú teplú vôňu a poddala sa jej. Prstami zablúdila na Troyove ramená, cítila pod bruškami zamatovo jemnú pokožku, pevne obopínajúcu pletence svalov. Prečo sa jej chlapi vždy zdali drsní na dotyk?
Asi preto, lebo by si sa žiadneho nedotkla ani palicou! Odpovedalo jej zlomyseľné druhé ja.

 

Si neuveriteľná,“ hlbokým hlasom vyrieknuté slová jej prenikli telom až niekam pod žalúdok.

 

Nadýchla sa , chcela niečo zmysluplné odpovedať, ale ani za nič jej na um neprišla žiadna myšlienka, hodná vyslovenia. Zmohla sa iba na hrdelné vzdychnutie a vzápätí ju pevné mužské ruky obopli popod zadok a podvihli zo zeme.

Zmeravela. Priamo oproti lonu cítila, hoci ju od neho delilo pár vrstiev látky, nedočkavý dôkaz túžiaceho Troya. Telom jej prebehla horúca vlna. Zachvela sa prísľubom udalostí, vyplývajúcich z tých prebiehajúcich, ale zároveň sa vyľakala.

Nemôže pokračovať, nie takto!

Skôr, než by pocítila výčitky k sebe, Troy ju zložil na zem a tuho zovrel do náruče.

 

 

Vedel presne v ktorom momente cúvla. Zachvela sa mu pod rukami, vystrašená a zmätená a do nosa mu udrel závan strachu. Vlk protestoval, žiadal a nariaďoval, ale ľudská polovica si s ním poradila. Zahnal šelmu do kúta a nariadil čušať. Vlk sa zježil, pokúsil sa vyjednávať, ale muž nepovolil. Napokon musel pod prevahou silnejšej polovice ustúpiť. Nateraz.

Prepáč, Liv,“ zašepkal na ospravedlnenie, hrajúc sa na jazyku so zdrobneninou jej mena, „máš nado mnou úžasnú moc.“

Držal ju pevne v zajatí rúk, no vedel, ak ju čo najskôr nepustí a neodíde, iste ju nadobro stratí. Cítil, že i ona po ňom túži, ale stála by o divoký sex niekde na chodníku v lese?

 

Na... naozaj sa takto nevrhám po každom chlapovi, ktorého stretnem v lese,“ s malým zadrhnutím vysypala Livia, snažiac sa zľahčiť situáciu.

 

To by som mu ani neradil,“ zavrčal Troy a Livia si nebol istá, či vyhlásenie myslel iba žartom, alebo smrteľne vážne.

 

Myslel ho vážne. Viac ako smrteľne. Predstavil si anonymného chlapa, ako kladie svoje ruky na Liviu a vlk sa okamžite staval do bojovej pozície. Bol čas odísť. Ukročil dozadu a nechcel nič viac, ako rýchlo zmiznúť, no stúpil na Liviine kresby. Pozrel sa pod nohy. Špička jeho motorkárskej čižmy jednu z nich prekrývala. Stiahol nohu , aby si ju prezrel celú a na okamih strnul.

Nájdem si ťa, Livia Olliwerová,“ riekol rýchlo, maskujúc rozrušenie a vbehol do hustého lesa. Utekal ako zbavený rozumu a keď si bol istý, že ho nemôže nik vidieť, premiestnil sa do svojho domu. Po Ninju sa vráti neskôr.

 

Livia stála na mieste ešte dobrých pár minút a musela presviedčať samu seba, že nezaspala a nesníval sa jej nádherný sen. Napokon sa zohla a zamyslene pozbierala vysypané práce.

Sen po sebe nenecháva odtlačky topánok. Zasnene sa usmiala. Aká náhoda! Jej najmilšia kresba na sebe niesla stopu najkrajšieho chlapa.

Odkedy si pamätala, v detstve mala svojho imaginárneho priateľa Wulfiho. Neskôr sa ho pokúsila nakresliť a jeho obrázok vždy nosievala v doskách namiesto talizmanu.

Keď sa ako malá túlavala lesmi okolo statku, predstavovala si veľkého vlka, ako beží popri nej a dáva na ňu pozor. Bol to jej Wulfi a tak sa do predstáv vlka ochrancu vžila, že chodila sledovať cestičky okolo ohrád, či nenájde jeho stopy.

Odtlačok topánky sa zreteľne tiahol polovicou Wulfiho hlavy. Ale čo bolo najčudnejšie, necítila ani náznak hnevu na Troya.

14.03.2017 17:49:08
lexiel
1188068-bigthumbnail[1].jpg

Hranice fantázie si určujeme sami

Obsah stránok nevzniká za účelom zisku.



Name
Email
Comment
Or visit this link or this one