Koľko je pravdy v starých príbehoch, čo rokmi nezmenené, za zatajeného dychu sa večermi rozprávajú. 

Odkazy

19 - Kapitola 10 - 1/3

Statok Wallenov - súčasnosť

Statok Wallenov

1/3

Dopekla!“ nežensky zakliala Livia, keď kladivkom trafila vlastný prst, namiesto skoby. Vopchala prst do úst a posledný raz udrela. Skoba bola na svojom mieste. Ideálne miesto pre zavesenie Wulfiho.

Vždy mala doma nejaký voľný rám pre svoje nové kresby, hodné vystavenia a keď sa už asi po stý raz otupene pozerala na Wulfiho, vylepšeného odtlačkom topánky, rozhodla sa, že ho chce mať nad posteľou.

Odstúpila od steny a zadívala sa na vlka. Okamžite ju zaplavili rozporné pocity. Ľutovala za časmi, keď úprimne verila na existenciu Wulfiho. Bolo príjemné cítiť vedľa seba silnú ochrannú ruku, hoci imaginárnu, ale ako malá vnímala svet inak.

Po dnešku by sa Wulfiho pokojne vzdala, výmenou za Troya.

Kde je tomu koniec! Sľúbil, že ju vyhľadá, ale lapaj vietor v poli!

Ostal si mi iba ty, Wulfi,“ vyčítavo pohliadla na kresbu, „tak sa tam správaj slušne!“

 

Livia bývala sama. Našťastie. Nemala chuť počúvať analýzy pochabosti svojho konania, pre kresbu nad posteľou.

Ešte za čias štúdií, keď potrebovala pokoj na učenie, rozhodla sa adoptovať si zrub, celkom na pokraji záujmu hostí, lebo stál takmer na konci statku, blízko lesa a veľmi ďaleko od spoločenského diania v dome s hlavnou jedálňou. Ani diaľka, deliaca dom od kuchyne, Livii nevadila. Skôr vyhovovala. Mohla si variť svoje obľúbené jedlá a mať istotu v naplnenej chladničke.

Občas jej do súkromia vtrhla matka, ubezpečujúca sa, že Livia nespí na zemi v spacáku, jedáva pri stole a používa pri príprave jedla sporák a nie otvorené ohnisko kdesi v lesoch.

Nezazlievala matke obavy. Istý čas jej naháňala hrôzu úvahami o živote v horách, odkázaná iba sama na seba a štedrosť prírody.

No priskoro pochopila, že pobyty v prírode odsunie iba na víkendy, či občasné výlety. Priveľmi by jej chýbali výdobytky modernej doby. Bez poriadnej sprchy by neprežila ani dva dni, možno i menej. Alebo bez nočného prevaľovania sa vo svojej obrovskej posteli.

A v konečnom dôsledku, bez kanála National Geografic.

 

A rovnako bez dobrého jedla. Stačilo pomyslieť na jedlo a Livii zaškŕkalo v žalúdku. Navzdory matkinmu strachu, Livia sa variť naučila. No zásadne len jedlá, ktoré mohla hádzať do jedného hrnca.

Kedysi skúšala žiť na pizzi z mraziaku a instantnej polievke z vrecka, ale takmer prišla o žalúdok. Ak stíhala, chodievala sa stravovať do spoločnej jedálne pre hostí i personál, ale to sa stávalo zriedka. Väčšinou sa príliš nechávala uniesť plánovaním výletov pre turistov, alebo kreslením, až prepásla čas výdaja jedla. Obťažovať kuchárku so žiadosťami o mimoriadne služby nechcela, aj keď bola dcérou majiteľov.

 

Dnešný obed bol definitívne minulosťou, ale na večeru bolo ešte času dosť.

Krátky pohľad do chladničky a spomienky na potraviny v mraziaku predurčili druh večere.

Zaplnila pult surovinami a o malú chvíľu sa drevený zrub zaplnil vôňou mäsa a paradajkovej omáčky.

 

Klopanie na dvere by najskôr v bublaní v hrnci prepočula, bolo spočiatku tiché a rozpačité, no po pár sekundách bez odpovede, prerástlo v rázny buchot a ten prehliadnuť nešlo.

 

Livia stiahla plameň a zatipovala, že to bude najskôr zatúlaný hosť, ktorému tabuľka 'private' hovorí asi len toľko, že ju treba obísť a tváriť sa že tam nie je.

 

Kráčala k dverám a pokúšala sa dať prameňom vlasov, zvlhnutých od pary nad hrncom, akúsi formu.

Keď trochu namrzene dvere pootvorila, zabudla, že vôbec nejaké vlasy má. Pozerala do očí chlapovi, o ktorom si myslela, že ho už v živote neuvidí.

 

Ahoj,“ zubil sa Troy a zľahka mávol Livii popred tvár bledofialovým irisom.

 

Ahoj,“ Livia len ťažko skrývala v hlase prekvapenie. Vrátil sa. Úžasný chlap ktorý bozkáva, že prichádza o rozum a pre jeho zadok by sa pobili asi všetky ženské z mestečka, nevynímajúc ani tie najstaršie. Žalúdok jej okamžite preradil na veľkosť o dve čísla menšiu.

 

Chcel som sa ti ospravedlniť za zničenú kresbu,“ pokračoval Troy celkom pokojne, ani netušiac, akú búrku práve v dievčenskej duši rozpútal, zľahka brnkol irisom Livii po nose.

 

Ehm...“ zareagovala nanajvýš duchaplne a pohladila modrastý lupienok, „a nebolo by mu lepšie v močiaroch?“

 

To iste bolo,“ prikývol Troy a zamračil sa na kvet, „mala si počuť ako mi nadával, keď som ho trhal. Ale ak som chcel aby bol tvoj, musel by som teba odniesť do močiarov a to by som ti nemohol dať ďalší darček na ospravedlnenie,“ dokončil preslov a podával Livii papierovú tašku s logom predajne kreatívnych potrieb.

 

Livia sledovala Troyov rozhovor s irisom a musela sa smiať.

 

Nezničil si ju,“ potriasla hlavou a stále nevedela, čo robiť s obrovskou taškou. Ako darček by jej pokojne stačil Troy, ideálne čo najmenej oblečený. Nádherná predstava jej nepomohla k vyriešeniu dilemy - ako sa zachovať pod náporom toľkých darov.

 

Tak si to už vezmi,“ vyriešil Troy problém za ňu, vzal ju za ruku a vložil do nej uchá papierovej tašky, „a myslím, že pošliapaná kresba sa zachrániť nedá. Mimochodom, nehorí ti niečo?“ Troy vsunul hlavu do pootvorených dverí a potiahol do seba vzduch.

 

Moja večera!“ zdesila sa Livia a chvatne položila dar na pohovku. Pár obrátok vareškou a potom si spomenula na čakajúceho Troya.

V neveľkom priestore zrubu pôsobila jeho mohutná postava ako odrastený teenager, čo sa silou mocou snaží napchať do svojho detského záhradného domčeka. Zostal stáť s rukou položenou na kľučke dverí a nedôverčivo poškuľoval po stiesnenom priestore.

Poď dnu,“ mávla naň Livia a ktovie prečo, prišla jej na um rozprávka o vlkovi, ktorý vošiel nepozvaný do babičkinho domčeka. Ale ona predsa nebola babička a rozprávka o červenej Karkulke sa jej vždy videla hlúpa! A jedného vlka už doma mala, bezpečne zarámovaného nad posteľou. „Vďaka tebe je večera zachránená, dáš si so mnou?“

 

Troy sa zamračil, iste by si večeru dal, ale v jeho hriešnych predstavách sa nepodávala na tanieri a už vôbec nebola na jedenie. Zhlboka sa nadýchol, ale príliš si k pokoju nepomohol. Miestnosť niesla výraznú Liviinu vôňu a jeho čuchové bunky informáciu s radosťou posúvali do stredných partií. Odfrkol si. Potreboval čokoľvek na odpútanie a jedlo bol dobrý pokus.

Áno, dám si,“ prikývol a snažil sa sústrediť iba na vôňu duseného mäsa a zeleniny. Chcelo sa mu zavýjať nahlas. Livia vyberala taniere zo skrinky a jej pohyby vyvolávali búrku zmyslov. Ešte raz sa predkloní...

 

Nechceš sa posadiť?“ úvahy boli pretrhnuté. Nateraz.

 

Iste,“ zamumlal Troy. Pripadal si ako absolútny idiot. Bol schopný len civieť na Liviu a mučiť sa predstavami, ako asi chutí jej pokožka.

 

Dúfam, že si dosť hladný,“ Livia nakrčila nos nad hrncom, „dnes mi ušla ruka a urobila som príliš veľa jedla. Poučenie do budúcnosti – nevariť hladná!“ položila hrniec na podložku do stredu stola a ticho sa zasmiala.

 

Hladný,“ prisvedčil Troy, ale o pozornosť sa hlásili partie o niečo nižšie pod žalúdkom. Jesť mohol kedykoľvek, v množstve postačujúcemu piatim ľudským chlapom na výdatný obed, ale práve prebudená žiadosť jeho tela mu bola novinkou. Nikdy sa tak dôrazne nehlásilo o svoje. Každý Liviin pohyb ho privádzal do šialenstva. Naklonila sa po tanieri, ležiacom pred ním, aby mu naložila jedlo a dobre že nezačal vyť zúfalou túžbou.

 

Si v poriadku?“ zamračila sa Livia a posunula pred neho plný tanier duseného mäsa, topiaceho sa v hustej šťave.

Nie! Kričalo Troyovo podvedomie.

Áno,“ prinútil sa do bezstarostného tónu, „asi som viac hladný, ako som si myslel.“

 

Tak sa nenechaj ponúkať a pusti sa do jedla.“

 

Podvedomie na chvíľu zmĺklo. Kládol si do úst šťavnaté sústa a snažil sa myslieť iba na chuť mäsa na jazyku. Tíšil vlka a preklínal svoju neschopnosť ovládnuť ho natoľko, aby mu zabránil vrátiť sa k Livii. Ale či to bol vlk, kto kupoval drevenú kazetu s ceruzami a náčrtník z ručne robeného papiera? Bol v tom až po uši. Nedokázal odolať žene! Chcel ju tak veľmi, až mu vďaka úsiliu zachovať pokoj, stekal jarček potu dole chrbtom.

Zdvihol oči a snažil sa nájsť v miestnosti objekt, ktorý by zamestnal jeho zrak, myseľ, čokoľvek. Nebolo príliš z čoho vyberať. Mohol sa pozerať na veľké okno, zaberajúce takmer celú jednu stenu a terasu za ním, alebo na pomerne veľkú posteľ, čiastočne schovanú za paravanom. Myšlienky sa mu zas rozbehli neželaným smerom.

A potom si všimol kresbu vlka. Odtlačok čižmy prekrýval celú polovicu, no i napriek tomu visel v ráme, rovno nad čelom postele.

 

To je tvoj pes?“ spýtal sa ako úplný ignorant a pokynul rukou.

 

Nemám psa,“ ohradila sa Livia a pozrela naznačeným smerom, „Wulfi je vlk.“

 

Chováš vlka?“ teraz už nerozumel vôbec ničomu. Livia očami pohladila kresbu, potom vzhliadla na Troya a naraz sa rozosmiala.

 

Prepáč,“ pokúšala sa upokojiť, „musím ti pripadať ako čistokrvný blázon.“

 

Vôbec nie,“ namietol Troy, „poznám ľudí, čo chovajú vlka,“ Bride napríklad…

 

Livia sa zarazila. V jej pohľade sa zračili pochybnosti.

 

Wulfiho som si vymyslela, keď som bola dieťa,“ riekla potichu.

 

Nakreslila si vymysleného vlka...“ Troy takmer nedýchal. Od chvíle ako uvidel kresbu, spadnutú na štrkovej cestičke, nedokázal si vysvetliť vernú podobu. A ona pokojne povie, že si ho vymyslela. Mohla ho niekedy malá Livia zazrieť, pri jeho neúspešných pokusoch pokoriť čas? Vari vtedy, keď ju našiel spiacu vo vysokej tráve, nezmizol dosť skoro? Postačil letmý pohľad na zachytenie podoby? Alebo jeho prítomnosť citlivá duša dievčatka vycítila? Ako to bolo? Priveľa otázok vírilo Troyovi hlavou a obával sa, že odpoveď radšej poznať nechce.

 

Mala som bujnú fantáziu. Bola som vždy samotárka, ale páčila sa mi predstava, mať pri sebe silného ochrancu,“ pokrčila plecami.

 

Imaginárny priateľ s tesákmi?“ uškrnul sa i keď mu do smiechu príliš nebolo.

 

No čo!“ ohradila sa Livia roztopašne. Uľavilo sa jej, keď zbadala v Troyových očiach pochopenie. Ocenila, že ňou nepohŕda, po odhalení detského tajomstva. „Každý máme nejakú tu kostru v skrini.“

 

A keby len jednu. Prebehlo Troyvi hlavou. Jeho doterajší život bol jedno veľké absurdno. Prečo by teda stretnutie s Liviou malo byť založené na logike? Mlčky dojedal večeru a snažil sa, aby jeho civenie nevyznelo ako pohľad hladného vlka, číhajúceho na obeť. Bolo ťažké, nepozerať na ňu vôbec. Fascinovalo ho, pozorovať jej začervenané líca a zaryto sklopené riasy, prekrývajúce oči. S jedlom sa neponáhľala, k Troyovi jej nervozita vystreľovala v nepretržitých vlnách. Rozrušil ju a zneistil, aj keď vycítil i dávku záujmu. Vlk odrazu nenaliehal. Pokojne vyčkával, akoby vedel viac.

 

Iste máš pravdu,“ sotva počuteľne zašepkal Troy a zložil príbor na prázdny tanier, „večera bola výborná, ale mal by som ísť. Nepoznáš ma a ja som sa ti tu nevychovane votrel.“

 

Nezmysel!“ vyhŕkla Livia a premkol ju strach. Čo ak sa už nevráti, keď ho nechá odísť? Do konca života by ju neopustili výčitky svedomia. „To ja som nevychovaná, doniesol si mi darček a ja som ho ani neotvorila!“

Odsunula nedojedený tanier a vstala od stola. Bola nervózna ako nikdy predtým. Nikdy predtým si nepozvala cudzieho chlapa domov. Nikdy predtým sa nebozkávala v lese s chlapom, ktorého práve spoznala. Nikdy predtým…

Úvahy o náhlej zmene správania jej k pokoju nepomohli. Trasúcimi rukami vzala papierovú tašku a položila si ju na kolená. Logo obchodu napovedalo, čo nájde schované vo vnútri, ale drevená kazeta s dvoma tuctami kvalitných ceruziek ju priviedla do rozpakov. Zväzok ručne spracovaného papiera, Livii spôsobil takmer mdloby.

Nemal si si robiť starosti,“ s výčitkou pohliadla na Troya, ktorý so zaujatím sledoval každý jej pohyb.

Vybrala z kazety ceruzku a nadýchla sa prenikavej vône dreva. Duša umelkyne zaplesala. Končekmi prstov pohladila štruktúru papiera a zatúžila niečo nakresliť.

 

Nechcela by si ma portrétovať?“ ozval sa do rozpačitého ticha Troy.

 

Teraz hneď?“ zľaknuto pípla Livia, ale duša jej vyletela do výšin blaha.

 

Hneď,“ prisvedčil nízko posadeným hlasom, „kam sa mám posadiť?“ Troy nestrácal ani sekundu.

 

Livia sa váhavo rozhliadla. Zovretý žalúdok a chvejúce ruky neboli dobrými spoločníkmi ku kresleniu čohokoľvek. Ale kresliť Troya? Ak sa neupokojí, iste omdlie z toľkého náporu emócií.

Posaď sa sem,“ rozhodla sa a položila ruku na pohovku.

 

Troy zneistel. Ak sa dostane do Liviinej blízkosti, vlk bude neovládateľný. Mal by okamžite odísť. No vlk ho donútil zhlboka sa nadýchnuť a vryť si do pamäti vôňu sediaceho dievčaťa. Šiel k nej ako muška lákaná svetlom žiarovky. Hltal ju hladnými očami, no navzdory žiadostivému revu vlka, pokorne sa usadil a zložil ruky na kolenách.

 

Mám sa pootočiť?“

 

Nie,“ vydýchla Livia, „ostaň ako si.“

 

Civela na ceruzku, pevne zovretú v prstoch a hárok jemne zrnitého papiera. Kresliť! Áno, to je to, čo by mala robiť, aby sa upokojila. Premerala si Troya očami, ale bolo veľmi ťažké, brať ho iba ako predmet, ktorý sa chystá zachytiť na papier.

Sedel oproti nej celkom meravo. Ocenila jeho snahu uľahčiť jej prácu a čím menej sa hýbať. Neodvážil sa ani odsunúť neposlušný prameň vlasov, ktorý mu prekrýval časť ľavej strany tváre. Pod ostro rezanou čeľusťou sa mu skrúcal do vlny a zjemňoval drsný výzor.

Natiahla ruku a prameň mu sama zastokla za ucho. Cítila, ako Troy stuhol.

Ruka odmietala poslušnosť. Liviin rozum posielal príkaz, stiahnuť a začať skicovať, ale nejaké samostatné podvedomie nariadilo dotyk.

Bojovať proti nariadeniu bolo nad sily jednej ženy. Končekmi prstov prešla po Troyovej lícnej kosti, zachytila jemné strnisko a rozum úplne vypovedal.

Ceruzka s neopakovateľnou vôňou dreva letela k zemi, nasledovaná hárkom štruktúrovaného papiera 'Hand made'.

 

Livia so zanietením, hraničiacim s posadnutosťou, sledovala programy kanálu National Geographic. Vďaka nadobudnutým vedomostiam boli jej pokusy o zapojenie sa do detských debát s rovesníkmi, ohodnotené nechápajúcimi pohľadmi. Neľutovala, že sa ochudobnila o príležitosť stráviť čas v skupinke detí z mestečka, i tak sa ich myšlienkové pochody na míle míňali.

National Geogragic bol útočiskom pred nečasom, ktorý panoval v duši.

Pamätala si paniku v očiach slečny Wilsonovej, učiteľky biológie, keď jej začala pred triedou plnou detí popisovať prirodzené reakcie živočíchov na pôsobenie feromónov. Poplašné a potravinové feromóny ešte prehltla, ale keď sa Livia dostala k téme, ktorá ju v dokumente zaujala najviac, pohlavné feromóny, slečna Wilsonová očervenela a rázne ju zastavila slovami, že podobné programy sú určené pre staršie deti a dospelých.

 

Príhoda z detstva jej prebleskla vedomím a živo si vybavila samičku akéhosi drobného cicavca, pod vplyvom samčekovho feromónu. Uškŕňala sa nad ženami, ktoré sa správali podľa rovnakého modelu.

Teraz sa cítila navlas rovnako.

Dotkla sa Troya a akoby sa jej tým okamihom dostala do tela dávka drogy, bezhlavo ju lákajúca do mužného náručia. Hlboký nádych a Livia si bola istá, že sa pominie na rozume, ak okamžite Troya nepobozká.

 

 

Troy videl blížiacu sa Liviinu ruku. Vedel, že dotyk zapôsobí ako rozbuška. Ani sa nepohol, ignoroval napoly škodoradostný a napoly víťazný rev vlka, a nechal si zasunúť prameň vlasov za ucho.

Tlmene zavrčal, telom mu prebehli drobné vibrácie a prizval svoju šelmu, aby čiastočne prevzala vedenie.

Objal to rozkošné stvorenie sediace oproti nemu a presunul si ju na kolená. Livia tlmene vypískla a on doznievajúci zvuk uväznil pod perami.

Bol práve po výdatnej, a musel uznať že i skvelej, večeri, no predsa bol nesmierne hladný. Zmorený hladom po rusom dievčati, ktoré sotva poznal.

A podľa nadšenej odozvy usúdil, že v malom drevenom zrube zrejme vypukol hladomor.

Troy sa ponáral do sladkých hlbín mäkkých pier, skúmal teplé zákutia a sám prijímal rozkoš, prameniacu z dotyku.

 

Malé ruky mu spočiatku ostýchavo spočinuli na hrudi, no netrvalo dlho, dobýjali sa pod látku tesného trička. Ochotne jej pomohol a tričko skončilo na podlahe.

Ešte nikdy nebol tak vzrušený len z bozku a hladenia. Telom mu prechádzali silnejúce vlny slasti a musel sa poriadne ovládať, aby sa nezačal správať ako nadržaný vlk. Ale bolo to veľmi ťažké, s penisom tvrdším ako tíkové drevo, zúfalo žobrajúcim o vlhký dotyk.

Vzal Liviu do náručia a postavil sa. Okamžite mu obtočila ruky okolo krku.

 

Liv,“ prerývaným dychom ju oslovil, „nemusíme pokračovať.“ Vyslovil slová, ktorými nehanebne klamal sám sebe. V tomto momente sa už nedokázal zastaviť, keby chcela prestať. Musel by sa zrejme zabiť.

 

Troy,“ pritiahla si ho k bozku, „miluj sa so mnou,“ zašepkala zastretým, ale dostatočne zrozumiteľným hlasom.

 

K posteli sa s ňou premiestnil pomocou mágie. Po vplyvom neskutočného potešenia si jeho telo presadilo svoje. Livia si ničoho nevšimla, plne pohltená bozkom celkom zvláčnela a Troy si ju k sebe mocne privinul.

Položil ju doprostred prikrývok a pokľakol vedľa nej. 

16.03.2017 00:42:42
lexiel
1188068-bigthumbnail[1].jpg

Hranice fantázie si určujeme sami

Obsah stránok nevzniká za účelom zisku.



Name
Email
Comment
Or visit this link or this one