Koľko je pravdy v starých príbehoch, čo rokmi nezmenené, za zatajeného dychu sa večermi rozprávajú. 

Odkazy

 

Vitaj čitateľ. Zaujmi prosím miesto.

Len pre Teba jedno, držím v prvom rade.

Urob si pohodlie a vypočuj príbeh, sčasti známy, sčasti nový. Príbeh, čo z dôb minulých, ako niť vinie sa časom, do svojich vlákien zaplietajúc osudy mnohých.

Iste už poznáš, príbeh nešťastia kráľa Lycaona z Arkádie.

Preklínal osud, čo manželku mu v rozpuku mladosti ukradol a o družku ho bezohľadne pripravil. Vzoprel sa kráľ a odmietol dopustiť rovnako krutý koniec pre svojich potomkov.

Hnev nevýslovný spojil so svojou magickou mocou a znalosťami, netušiac dopredu, čo vzíde spod jeho rúk.

Prepojil životné sily svojich dvoch detí, i detí iných rodov, rovnako trpiacich následkami zlosti prchkého boha, so silami mocných zverov. Tak obišiel kliatbu Apolóna, vyrieknutú v hneve nad svojím ľudom. Nepremyslene spolu s hriešnikmi odsúdiac k potupnej smrti nielen domnelých vinníkov ale aj vlastnú krv.

 

Keď sudičky pohliadli na zem a uvideli opovážlivosť Lycaona, nariadili mu zabiť svoje deti.

Nešťastný otec pokrútil hlavou a odmietol vydať potomkov do chladnej náruče smrti, odkiaľ ich práve vytrhol.

Rozhnevali sa sudičky a vyriekli nad dvoma rasami nový osud.

 

Nebudú nikdy žiť v mieri, rody vzídené z jednej krvi.

Nebudú mať slobodu vo výbere svojho druha, musia sa podriadiť osudu, inak sa nedočkajú potomstva.

Nenávisť bude vládnuť naveky i medzi potomkami, bažiť po krvi budú, kým oproti sebe nepostavia sa poslední dvaja z rodu.“

 

 

Ale kto vie, kam siaha vôľa osudu? Kde je hranica medzi slobodnou vôľou a predurčenou cestou?

Sú naozaj tri sestry Moiry kruté a neoblomné vo svojom rozhodovaní, alebo naopak, vedome nechávajú vo svojich vyrieknutých predurčeniach možnosť, ktorá je naplnením i vlastnou vôľou zároveň?

Lycaonovi sa už raz úskok podaril a svojim deťom ním získal dlhý život.

Dá sa odvrátiť nezvratný koniec rasy Katagariánov, hrdých tvorov so srdcom zvieraťa a Arkádov, majúcich schopnosti zverov, so srdcom človeka?

Kam až siaha láska milujúceho rodiča, túžiaceho dať dieťaťu prostú šancu na život, zbavenú nezmyselného zla?

 

Takveru, čitateľ môj. Nechaj ako rieku plynúť príbeh a možno sa dopátraš pravdy.

A možno nie.

Ktovie?

Kto odhalí závoj lží a plíživých poloprávd, kto očistí pravdu od nánosov storočí?

 

ooOoo

 

Tri sestry Moiry, sedia si vedno v Jaskyni Osudu, spriadajú vlákna v niť života, určujú dĺžku i ukončujú púte.

Natiahne Klóthó ruku, otočí vretenom a popod prsty sa jej vinie nové vlákno. Tu pridá na hrúbke, tu uberie, tam zauzlí a kdesi vyhladí.

Cestičku bytím, komusi práve súka.

Vymeria Lachesis sestrinu prácu, odkývne Atropos predlhú niť – nad potomkom Lycaona práve svoj ortieľ vyniesli.

I usmeje sa Klótó tajomne a berie spradenú niť do ruky odznova.

Prekliaty národ, dvakrát potrestaný je. Myslí si v duchu, no vlastné predurčenie zvrátiť nedokáže.

Akoby v knihe, číta jej v duši Atropos a potom spolu, spletú dve nite z odlišných námotkov. Lachesis zrakom premeria oba osudy, zacvaká nožnicami nad spletencami a uzlami a obom prisúdi rovnako.

Konajú v zlomyseľnom zámere, či iné pohnútky prsty im vedú?

 

Poznovu Klótó preletí tvárou tajomný tieň a siaha po nových vláknach. Zatvorí oči a berie ich poslepu.

Posplieta osudy náhodne, prepojí duše rozdielne.

Či nie je pravdou, že kríž zdieľaný, ľahším byť zdá sa, pre plecia nositeľa?

Rozmarne Klótó zapradie, tajomný úsmev pery jej pohltí. Otáča vreteno v divokom víre, ukladá do vrstiev osudy nové.

Dobre má v pamäti vyrieknutú vetu:

 

Nebudú žiť v mieri, kým oproti sebe nezastanú, poslední dvaja k každého plemena.“

 

Povzdychne Lachesis nad sestrinou úvahou, no do cesty sa nestavia.

Naoko bez povšimnutia, Atropos prísne osudy strihá, divoko švihá hrôzostrašnými nožnicami.

Tisícročia predlhé, v monotónnej práci nudne sa vlečú. Rozptýlenie sestry vidia v pochabých hrátkach.

 

Úsmevy prebehnú tvárami žien. Ale ktože im vidí do duše, či zas len ďalšiu galibu na svet neprivádzajú?

 

Nemý súhlas sestry, poháňa prsty Klótó. Osudy mlčky spriada, vreteno hudie, naberá na váhe a pomaly, celkom nenápadne, zotiera rozdiely.

Sama do kliatby vložila vetu, ktorá má moc ju prelomiť. Či pochopí, kto pochopiť má?

 

Riešenie prosté, pre rébus troch sestier. Samé ho ponúkli, od počiatku bolo v kliatbe vyslovené.

Vedome? Či iba omylom, v ješitnej pýche vlastnej dokonalosti, stvorili Moiry kľúč?

Či už vieš, čitateľ môj, aká je správna odpoveď?

 

A možno sa iba moja fantázia rozbehla smerom, kde ju nebolo možné polapiť.

Ktovie?

Ponor sa do príbehu a buď prosím milosrdný, čitateľ môj. 

31.05.2015 13:03:44
lexiel
1188068-bigthumbnail[1].jpg

Hranice fantázie si určujeme sami

Obsah stránok nevzniká za účelom zisku.



Name
Email
Comment
Or visit this link or this one