Koľko je pravdy v starých príbehoch, čo rokmi nezmenené, za zatajeného dychu sa večermi rozprávajú. 

Odkazy

23 - Kapitola 11 - 2/2

Statok Wallenov - súčasnosť

 

Troy prešiel iba pár krokov, keď vo vzduchu zacítil prítomnosť iného zverolovca. Bol si istý, že je to vlk.

Nevedel ako, proste tá istota prúdila jeho vedomím, akoby mu niekto telefonoval na mobil a on jasne videl na displeji číslo a meno volajúceho.

Pach zosilnel, ale okrem prítomnosti neznámeho vlka nedokázal určiť nič iné. Konáre a steblá trávy sa zľahka ohýbali prúdením povetria a keby sa mal spoľahnúť iba na oči, nikdy by si nevšimol, že v lese nie je sám.

Cudzinec si dal celkom slušnú námahu, aby sa ukryl a zostal neodhalený. Až na pach, ktorý ho prezrádzal.

Troy zastal a sklonil sa k motorkárskej čižme, aby skontroloval zapnutú vrchnú pracku. Len zlomok sekundy neskôr za ním zašušťala tráva, čo bol čas akurát na to, aby sa otočil a čelil nárazu neznámeho odpredu.

Hľadel do pysku obrovského šedého vlka a z tesnej blízkosti sa mohol kochať jeho, nie celkom perfektným, chrupom a teplým dychom.

Troy sa premenil do svojej vlčej podoby a útočníka zo seba odhodil. Ten narazil o kmeň stromu, ale v okamihu bol na štyroch a opäť zaútočil. Výhražne ceril zuby a zlostne zavrčal.

Priskočil k Troyovi a snažil sa mu zaboriť tesáky do krku. Prehodil cez neho labu a chcel ho zvaliť na zem.

Troy sa otriasol. Cudzí vlk bol silný, ale rýchlosťou pohybov sa Troyovi rovnať nemohol. Vyšmykol sa spopod gniaviacej laby a sám zaútočil.

Vlk zaspätkoval, akoby si boj rozmyslel, ale vtom sa prikrčil a vymrštil do vzduchu. Dopadol priamo na Troya, vrazil doň prednými labami, obe telá sa pretočili a len čo sa Troy dostal navrch, okamžite odskočil.

Vlci stáli čelom oproti sebe. Hrude sa im chveli hlbokým výstražným vrčaním, vychádzajúcim zo samého stredu.

 

Bojuj Troydoc! Začul Troy vo svojej mysli hlas.

 

Čo chceš? Spýtal sa votrelca.

 

Bojuj! Zopakoval vlk.

 

Prečo? Nástojil Troy, ale vlk namiesto odpovede zaútočil.

 

Urobil pár krokov, prikrčil sa, odrazil a skočil na Troya.

Skoku zúfalo chýbala útočná sila.

 

Troy vyvinul minimálnu snahu o obranu a vlk ostal nehybne ležať na mokrej tráve. No o pár sekúnd sa už zbieral na nohy a ceriac zuby sa chystal k ďalšiemu útoku.
Tentoraz sa staršiemu vlkovi podarilo dostať Troya pod seba. Pritlačil ho labami a zavrčal.

 

Bojuj! Nedokážeš sa poriadne brániť?

 

Nemám dôvod. Odpovedal ľahostajne Troy. Doposiaľ netušil príčinu náhleho útoku, ale strach necítil. Vedel, že by mu stačilo málo a ľahko by súboj vyhral. Ale nikdy by sa nedozvedel prečo.

 

Poskytnem ti ho! Cudzí vlk vyceril zuby zaťal ich Troyovi do ramena.

 

Mladík zavyl, skôr prekvapením, ako bolesťou. Vlka zo seba odvalil a sám mu doľahol prednými labami na hruď. Ranu ignoroval, sotva krvácala a vo vlčom tele vnímal bolesť iba ako drobnú nepríjemnosť.

 

Na čo čakáš, zabi ma! Vyzval vlk Troya.

 

Hlúposť je príliš banálny dôvod na to, aby som ťa zabil. Zavrčal podráždene Troy a premenil sa do ľudskej podoby.

Cudzí vlk ostal na okamih zmätený. Troy cítil jeho útržkovité myšlienky, v ktorých prevládala naliehavá túžba po dosiahnutí pokoja.
Vlk natiahol hlavu smerom k mladému mužovi, sediacemu celkom ľahostajne pri kmeni vysokého stromu. Zavrčal.

 

Pochopil som,“ zahundral Troy a zívol, „ale ak potrebuješ utíšiť svedomie, ja ti s ním nepomôžem. Nestanem sa zbraňou, čo ti vezme život.“

 

V očiach zvieraťa prebehla ľudská emócia. Vlk sa posadil na zadné a plynule sa zmenil do ľudskej podoby. V nasledujúcej sekunde sa jeho nahé telo zahalilo do plátenného odevu.

 

Si celkom ako tvoj otec,“ prehovoril starší muž nečakane.

 

Troy podvihol obočie a skúmavo sa na muža zahľadel.

Kto si?“ pohodil bradou a vyzval muža k odpovedi.

 

Som ten, čo si zaslúži smrť z tvojich rúk,“ riekol muž bezfarebne.

 

Potom si naivný blázon,“ prehovoril Troy a s prekvapením zistil, že od muža nevie odtrhnúť zrak.

 

Som blázon, ani netušíš...“ pritakal neznámy.

 

Ako povieš, nie som psychiater,“ prskol trochu podráždene Troy, „zaútočíš na mňa, ohlupuješ ma nezmyselnými vyhláseniami a odmietaš mi povedať prečo!?“

 

Máš právo sa všetko dozvedieť...“ začal pomaly muž.
 

Tiež si myslím...“ prerušil ho Troy, ale muž podvihol ruku a vymohol si pozornosť.

 

Som,“ začal pomaly a urobil pauzu na hlboký nádych, „som otcom tvojho otca, Troydoc.“

 

Slová ostali visieť vo vzduchu. Starší muž mlčal a vyzeral napriek svojej statnej postave scvrknutý, akoby čakal rozsudok.

 

Ale Troy sa ani nepohol. V ušiach mu dunelo starcovo priznanie. Otec otca. Krv, z ktorej vzišiel a ktorej časť mu kolovala žilami.

Do hlavy mu udrela vlna útržkov spomienok. Matka, ktorú stratil okamihom svojho narodenia a predsa ju za nie príliš jasných okolností stretol. Nepoznaný otec a vlastný dedo, ktorý po ňom chcel milosrdnú smrť. Livia a nemožnosť mať s ňou normálny vzťah.

Troy dlho zavyl. Obrazy prichádzali a odchádzali, vrážali posmešné dýky so zubatým ostrím do mladíkovej duše a nečakali na následky.

 

Treean Wyrthssen nerozumel, čoho sa práve stal svedkom. Troy sa pred jeho očami schúlil do seba. Žalostné zavytie Treeanovi preniklo až do hĺbky boľavého srdca a vtedy pochopil.
Bolo od neho hlúpe, hľadať pokoj v treste.

Prisunul sa k chlapcovi a neohrabane ho objal okolo ramien.

Troydoc, prepáč hlúpemu starcovi.“

 

Troy objatie neopätoval, ale ani sa mu nebránil. O existencii otcovho otca dodnes netušil, nedokázal ho nenávidieť, či milovať, ale zvláštny upokojujúci pocit, ktorý prúdil spopod ťažkých dlaní, poprieť nemohol.

Narovnal sa a jemne sa vymanil z objatia.

Mám ešte nejakú rodinu?“ spýtal sa napokon.

 

Tvoj otec a jeho brat zahynuli krátko po sebe,“ vyslovil chrapľavo starec, „no mám ešte dcéru. Naša svorka je malá, ale prijme ťa ako svojho budúceho vodcu.“

 

Netúžim byť vodcom,“ potriasol hlavou Troy a ani zlomok sekundy o možnosti neuvažoval.

 

Možno nie teraz, ale v budúcnosti...“ neisto namietol Treean.

 

Troy opäť zamietavo pokrútil hlavou.

 

Nebudem ťa nútiť, budem veriť v silu krvi, ktorá ti koluje žilami,“ predniesol starší muž.

 

Chcem robiť vlastné rozhodnutia, pridlho za mňa rozhodovali druhí,“ vyhlásil Troy rozhodne, ale kdesi v hĺbke duše počul vzdorovité dupanie nohami malého dieťaťa, ktoré podfarbovalo vyslovené slová.

 

Treean neodpovedal. Videl vo vnukových očiach nespútaný oheň, no jednako veril, že zvedavosť a túžba po rodine ho raz dovedú k svorke.

Máš v sebe mágiu svojho otca, máš v sebe veľa mágie, bol by si mocným vodcom,“ na jazyk mu vyplávali slová o povinnosti rodu, ale včas ich zastavil. Nebolo by múdre chlapcovi pripomínať rod, ktorý sa nepostavil za jeho rodičov.

 

Klopeš na nesprávne dvere,“ zopakoval rozhodnutie Troy.

 

Jednako budem dúfať,“ nedal sa zlomiť starec a plynulým pohybom sa prikrčil, aby sa zmenil do svojej vlčej podoby.

 

Troy cítil v hrudi protichodné pnutia. Chcel mať čím skôr pokoj, chcel ukončiť neohlásenú rodinnú návštevu, ale predsa... Niečo v ňom sa domáhalo svojho práva. Nadýchol sa a sotva počuteľne vyslovil za odchádzajúcim vlkom.

Keby si niekedy chcel...“ v rýchlosti zbieral správne slová, „sme rodina. Návštevu neodmietnem. Občas.“

 

Vlk spomalil krok a obrátil hlavu. Neodpovedal, ale Troy by odprisahal, že tesne predtým, ako zmizol v lesnej húšťave a sotva badateľne prikývol na znak súhlasu, zračila sa mu v očiach úľava.

01.08.2017 19:08:00
lexiel
1188068-bigthumbnail[1].jpg

Hranice fantázie si určujeme sami

Obsah stránok nevzniká za účelom zisku.



Name
Email
Comment
Or visit this link or this one