Koľko je pravdy v starých príbehoch, čo rokmi nezmenené, za zatajeného dychu sa večermi rozprávajú. 

Odkazy

4 - Kapitola 2 - 1/3

Kendra V Starom Anglicku

Bryani lomcoval hnev. Kráčala tam a späť vo vnútri zrubu. I keď v ňom bolo žalostne málo miesta, potrebovala rodiacu sa zlosť ventilovať v súkromí. Aspoň zatiaľ.

Panika ju oberala o možnosť triezvo premýšľať. Zoširoka obchádzala stredové ohnisko a vyhýbala sa jeho žiare. V žiadnom prípade nemohla byť pravda to, čo jej práve oznámila mladšia sestra Kendra.

Rozhodne nie! Je to len nejaký zlomyseľný sen, z ktorého sa ráno prebudí a nebude mať pocit, že ju dobieha vlastná minulosť. Musí sa upokojiť, nesmie dovoliť citom, aby vyhrali nad rozumom a nad správnym riešením.

S nádejou pozrela na svoje lôžko, ale žiaľ, zrakový vnem bol príliš reálny na to, aby bol len snom. Kendra sedela na tom istom mieste, žmolila cíp dlhých šiat z jemného ľanu a do lona jej padali ťažké kvapky sĺz.

Úplne si prišla o rozum!“ sykla podráždene Bryani, „áno, iste si sa musela načisto pomiasť na zdravom rozume, inak by si ma neprišla žiadať o pomoc!“

Zúrivo zatínala prsty prekrížených rúk do vlastných ramien. Vlčica v jej vnútri bažila po krvi, vrčala a zmietala sa a Bryani napadlo - keby nechala svoju zvieraciu polovicu prevládnuť, hoci na chvíľu, problém by sa vyriešil.

Nemlč!“ osopila sa v hneve na plačúcu sestru, „hoci pochybujem, že by čokoľvek obhájilo tvoju pochabosť, hovor!“ Zastala nad ňou, majestátna, svojím postavením Strážcu, hrozivá, svojou drsnou ženskosťou.

Bryani, prosím,“ natiahla Kendra ruku s staršej sestre a uprela na ňu pohľad, podfarbený najúpenlivejšou pokorou, „nedovoľ...“ viac nevedela vysloviť. Slzy zaliali jemnú tvár a nanovo zmáčali už i tak mokrý odev.

Máš čo si chcela,“ odsekla ľadovo Bryani, „za spárenie s Katagariánom je iba jediný trest!“

Nie!“ vydral sa z hrdla zdesenej Kendry priškrtený šepot, „Timora nie.“

Keby si mala rozum, radšej si preženieš srdcom dýku, ako pustiť toho prašivého psa k sebe do postele, keď už si bola zbabelá zabiť ho hneď, ako si dovolil nadýchnuť sa rovnakého vzduchu ako ty!“ odhodila sestrinu ruku od seba a uhladila si odev.

I ty máš deti s Katagariánom...“ začala Kendra s nádejou v hlase, no sestra ju ostro prerušila.

Mlč!“ zachvátená zúrivosťou sa napriamila a mimovoľne dotkla jazvy na tvári „Ako si dovoľuješ? Porovnávať svoj neskutočne naivný čin, ktorý si spáchala celkom dobrovoľne! Ako si dovoľuješ? Stavať ho na jednu úroveň s mojím ponížením!“

Sestra, druha nám vyberajú sudičky...“ namietla Kendra plačlivo.

...a sú to prekliato zlomyseľné mrchy! Ale ty si sa mala zachovať ako Arkádka a nie ako obyčajná suka!“ šprihla jej Bryani do očí a nedovolila dopovedať slová obhajoby.

 

Tyrven nie je zlý,“ postavila sa na stranu svojho druha Kendra a v duchu zanariekala nad vlastnou hlúposťou.

Prečo len išla za sestrou? No bolo neskoro. Ak si aj spočiatku nebola istá správnosťou svojho konania, teraz vedela, že urobila obrovskú chybu. Naivne dúfala, že pokrvné sesterské puto si bude Bryani ceniť viac. Žiaľ, hlboko podcenila jej lojalitu a príslušnosť k Strážcom.

 

Je. To. Iba. Zviera!“ s opovrhnutím sekala slová Bryani. Do každého zvlášť vložila svoju nenávisť ku Katagariánom, ktorou sa ostatne ani netajila, „špinavé, odporné a krvibažné!“

 

Nie,“ slabo namietla Kendra, šokovaná hĺbkou a silou negatívneho citu sestry, „miluje ma.“

Ha!“ silený smiech skrútil pery vysokej ženy. „A povedal ti to predtým, alebo potom, čo ťa znásilnil?“

Je to môj druh! Viem že ma miluje!“ Kendrin odpor pomaly slabol. Nemala viac vôľu oponovať sestre. Sily jej pomaly ubúdali, príliš mnoho ich spotrebovala na to, aby maskovala svoje tehotenstvo. Keby sa Bryani dopátrala pravdy, bola by mŕtva skôr, než by vôbec vypovedala slovo, popisujúce jej stav.

 

Bryani priskočila k roztrasenej sestre, schmatla ju za mokrú bradu a nasilu donútila, aby na ňu pohliadla. Vychutnávala si svoju prevahu, vdychovala pach strachu, pulzujúci spolu s Kendrinou krvou. Nadýchla sa ešte raz a k nosu jej dorazil iný, dávno zabudnutý pach. Pach Katagariána. Zdvihol sa jej žalúdok a v jej vlastnej krvi sa dali do pohybu častice potlačenej agresie.

Katagariáni nemilujú!“ sykla s nozdrami rozšírenými divou emóciou. „Sú to zvieratá, hnané podradným pudom k suke, akonáhle zacítia že je povoľná. Urobia si z nej iba nástroj na ukojenie svojho chtíča!“

Nie, sestra, nie sú všetci takí,“ Kendrou nanovo zalomcoval plač.

Mlč!“ zachripela Bryani. Hoci šeptom, v jej hlase sa napevno usadila čistá nenávisť. Pristúpila k nešťastnej žene a surovo ju schmatla za ruku. Otočila ju dlaňou nahor a pohŕdavo odfrkla nad zložitým obrazcom spárenia. „Potupila si rodinu, stratila si právo, volať ma sestrou! Jediné, čo môžem pre teba urobiť, je odovzdať ťa do rúk Rady starších.“

Bryani...“ vzlykla Kendra.

Nie!“ staršia Arkádka rázne pokrútila hlavou. „Mala si za mnou prísť hneď, ukryla by som ťa, značka by zmizla a ja by som s radosťou vykastrovala ďalšieho psa! Možno by ti niekto uveril, že si bola znásilnená, ale ty, hlupaňa, sa s ním spáriš dobrovoľne!“

Kendra mlčala. Slzy jej padali do lona ako kvapky dažďa, ale úľavu neprinášali.

Máš jedinú možnosť,“ chladno vyriekla Bryani, no bola si dopredu takmer istá, že jej ponuka bude odmietnutá. Ale so zadosťučinením zaregistrovala sestrin záujem. Zdvihla hlavu a vzhliadla k nej ako prosiace šteňa.

Zabi ho!“ vyštekla prudko.

 

Kendre sa hrôzou zastavil dych. Takmer zabudla maskovať tehotenstvo. Dieťa bolo silné, životaschopné a stálo ju mnoho energie potlačiť jeho existenciu pred kýmkoľvek. Vďaka bohom, jej zdesenie v tvári si Bryani vysvetlila po svojom.

 

Ty...“ Bryani zúžila oči a pátravo sa vpila do tváre oproti sebe. Vlčica vo vnútri sa opäť ozvala. V miestnosti bolo príliš mnoho zúfalého strachu na to, aby ostala pokojná a nereagovala na vlka vo vnútri Kendry. Pár nádychov a Bryani videla reakcie mladšej ženy v inom svetle, „ty si s ním zviazala život?“

Kendra ani nemusela odpovedať, jemný zášklb jej tela prezradil všetko.

 

Hlupaňa!“ vyfúkla Bryani štítivo a odvrátila sa. Druhé, tichšie, „si hlupaňa,“ adresovala skôr sebe. Ak by aj doteraz niekde v kútiku duše pochabo zauvažovala, že Kendre pomôže, nové zistenie jej zviazalo ruky. Niet čo viac urobiť. Obrnila si srdce a podišla k dverám zrubu. Otvorila magicky poistenú závoru a prehovorila k zmätenej sestre,

odíď!“

 

Bryani...“ Kendra vstala a pomaly kráčala k východu. Nerozumela. Zastala pri Bryani a

chcela sa jej na rozlúčku dotknúť. No sestra jej ruku zmietla ako nepríjemnú smeť.

 

Odíď, lebo si to rozmyslím,“ odvrátila pohľad a ako Kendra prekročila prah zrubu, zabuchla dvere.

 

Bryani sa oprela o zárubňu a ťažko dýchala. Nedá sa robiť nič iné.

Pred očami jej vyvstal moment, keď po prvý raz pohliadla na svoje novonarodené deti, počaté i porodené v nenávisti. Jediné, čo ju držalo, aby svoje tehotenstvo nasilu neukončila, bola túžba porodiť nového Arista. Keby sa pripravila o jednu, hoci nechcenú, šancu, dostala by šancu novú?

Nemilosrdne vybrala spomedzi krvavého zmätku mrviacich sa stvorení tri, ktoré sa javili ako Arkádi. Iba tie bola ochotná strpieť vo svojej prítomnosti. V nich bola jej nádej.

Pach jedného z nich, pomenovala ho Fury, bol o poznanie odlišný od jeho súrodencov. Zatiaľ sa ako Aristos neprejavil, ale do puberty mu ešte ostávalo pár rokov.

Potom bude jej meno celkom očistené od pohany, ktorú jej spôsobil ten prekliaty Katagarián.

Ľutovala len jedno, že tie zvyšné tri štence nezabila hneď ako uzreli svetlo sveta, no poslala ich otcovi. Ale aspoň si bude pri pohľade na svojich naničhodných potomkov dennodenne pripomínať svoju neschopnosť plodiť ďalších.

 

Dosť! Rozkázala si sama sebe. Zaboleli ju čeľuste. Ani si neuvedomila, že ich po celý čas stláčala pevne k sebe.

Náskok bol dostatočne dlhý na to, aby utíšil zvyšky výčitiek svedomia, čo sa pokúšali prelomiť ochranný val okolo jej srdca.

Nadýchla sa a telepaticky poslala správu, ďalším Strážcom.

Sú prepojení.

 

Nik jej otvorene nepovedal, aby sa osobne zúčastnila potrestania Kendry a ona tú malú škáru využila a unikla.

Zviezla sa, chrbtom doposiaľ opretá o veraje dverí, k zemi. Rezali ju oči a neznesiteľne zvieralo v krku. No až kým jej prvá slza neskropila líce, neuvedomila si, že vôbec dokáže plakať.

Neplakala nad sestrou, ktorú práve odsúdila k záhube. Podľa jej mienenia, Katagariáni by mali byť vyhladení do posledného a rovnako Arkádi, ktorí sa prehrešili voči pravidlám čistoty. Človek a zviera k sebe jednoducho nepatria a ak, tak jedine ako nadradený pán s podradeným sluhom.

Bryani plakala nad sebou a zlomyseľným osudom. Plakala nad trpkým obrazom seba samej, potupne spútanej v reťaziach, násilím vydanej rukám Markusa Kattalakisa.

Preklínala okamih zaváhania, ktorý spôsobil, že Markus neskončil s prebodnutým srdcom.
Dovolila mu priblížiť sa natoľko, aby ich oboch omámil prastarý pud. Zmysly sa jej zastreli vidinou absolútnej rozkoše. Šokovaná zistením, nenamietala.

V živote nezažila sex tak divoký a nespútaný. Nikdy netušila, koľko energie môže prúdiť dvoma telami, keď spoločne, hoci každé za seba, putujú za jediným cieľom.

Trvalo celú noc, kým obaja klesli vysilení až na pokraj zrútenia, do machu zvlhnutého rannou rosou a skropeného potom ich oboch.

Možno, keby nebola vyčerpaná, keby zmizla o pár sekúnd skôr, keby...

Obrazec spárenia sa im začal na dlaniach vykresľovať v rovnakom okamihu.

Zalomcovalo ňou zdesenie. Ona, Arkádka, mala by byť družkou Katagariánovi! Nikdy!

Markus stál oproti nej a v očiach mu planul divý oheň nedobrej vidiny vlastnej budúcnosti, poznačenej impotenciou. Bol by ju na mieste zabil, keby si čertovsky dobre neuvedomoval, že ako vodca klanu potrebuje pokrvných potomkov a ďalšia šanca prísť nemusí. Vzoprenie sa sudičkám a ich rozhodnutiu o životnej družke by mohlo mať neblahé následky.

 

No Bryani sa mu vysmiala. Kategoricky ho odmietla.

A Markus Kattalakis sa rozhodol riešiť veci po svojom.

V nasledujúcom okamihu sa Bryani ocitla v rozľahlom príbytku, pripútaná k lôžku a jej vlastnú magickú moc niečo blokovalo. Putá sa jej zarezávali do kože a držali ruky i nohy od tela. Nič pokorujúcejšie pre ženu, si nevedela predstaviť. A ani nemusela.

Zažila tri týždne bolesti a potupy až na samé dno ľudskej duše.

Markus za ňou opakovane chodil, aby sa jej surovo zmocnil a bitkou ju nútil k spáreniu. Nepodvolila sa. Každým úderom, každým prienikom chtíča do jej útrob, narastal múr, oddeľujúci ich svety.

Ani keby sa jej plazil pri nohách ako pokorný, ochočený pes, ani vtedy by ho neprijala.

Hnusil sa jej. Hnusila sa sama sebe, za poklesok, ktorý ju dostal do jeho rúk a presvedčenie o podradnosti celej jeho rasy iba zmohutnelo.

 

Keď sa čas chýlil ku koncu, od istej smrti ju zachránila iba gravidita. Ako bolo možné, že v bolesti a vzdore počala, nerozumela. Ale bolo tomu tak.

 

Zmizla okamžite, ako pocítila pochybenie z jeho strany, pokles ostražitosti, zrejme prameniaci zo zúfalstva nad sebou. Pocítila návrat mágie, telom sa jej prevalila ako nová miazga, prúdiaca v stromoch s príchodom túženej jari.

Zmizla do bezpečia.

Porodila celkom v tichosti, prebrala arkádske deti od katagariánskych pliev a náhly záchvev pomsty jej nariadil, podhodiť ich otcovi.

 

A teraz, po rokoch, jej neskutočne hlúpa sestra dobrovoľne zviaže život s prašivým psom.

Život je jedna veľká, zlomyseľná irónia!

12.06.2015 22:15:20
lexiel
1188068-bigthumbnail[1].jpg

Hranice fantázie si určujeme sami

Obsah stránok nevzniká za účelom zisku.



Name
Email
Comment
Or visit this link or this one