Koľko je pravdy v starých príbehoch, čo rokmi nezmenené, za zatajeného dychu sa večermi rozprávajú. 

Odkazy

7 - Kapitola 3

Troy – Niekde na severe Louisiany, okolo roku 1880

 

Troy, sľúbil si mi,“ panovačne vysunula bradu Diana.

Odpusť, sestrička, viac sa to nestane,“ ospravedlňoval sa Troy a na dôkaz slov zmeravel v pohybe.

Och, ty komediant!“ zasmiala sa Diana, vzala späť do rúk náčrtník a vrátila sa k sústredeným ťahom grafitovou ceruzou.

Troy sa naozaj snažil zotrvať bez pohybu, ale bohovia vedeli, aké muky zažíval.
Sľub je však sľub a on Diane taký dal. Sedieť bez pohnutia, kým jeho podobu nezachytí dostatočne verne, aby obraz dokončila popamäti.

No jeho myseľ bola neúprosne atakovaná rušivými vnemami.

Nemohla ho Diana kresliť niekde vo vnútri? Nie, iste nemohla, nie je tam to správne svetlo. Akoby počul hlas drahej sestričky. Dokonca si vybavil jej nakrčený nos. Uškrnul sa nad tou predstavou, ale len keď sa uistil, že Diana zaujato kreslí.

Vonku, na lúke za domom, prežíval krušné chvíle bez hnutia. Keby ho chcela mučiť, čo by iste jeho malej ušľachtilej sestričke ani na um nezišlo, nemohla by vybrať horší spôsob.

Šelest trávy mu znel ako hučanie vodopádu, zreteľne vnímal ťapot drobných labiek hraboša, miznúceho v chodbičke ústiacej len pár metrov od nich. Perute vtákov, zapierajúce sa o vzdušné prúdy počul celkom jasne, akoby boli priamo nad ním.

O zmesi vôní, obliehajúcich čuchové bunky, radšej ani nepremýšľal. Nútili ho sprudka vybehnúť a svižným behom sa dostať k ich zdroju.

Dýchať plytko! Rozkazoval si v duchu Troy. Len plytko a zľahka.

Príkazy nepomáhali, ale aspoň si myseľ zamestnal tréningom sebadisciplíny.

Žmurkol na Dianu, ale bola práve v stave hlbokej zanietenosti a jej osobná múza na nej vykonávala akt tvorivého sústredenia, vyhrotený do krajnosti.

Dianina ruka lietala po štvrtke papiera ako splašené vtáča. Hore a dole, donekonečna pridávala ťah za ťahom a pomaly, po dôkladne premyslených krôčikoch, privádzala svoje dielo do dokonalosti. Čelo sa jej sperlilo drobnými kvapôčkami potu a špičku jazyka držala zaseknutú v kútiku úst, ako to zvykla robievať od detstva.

Troy sa začínal nudiť. Keď je telo nehybné, myšlienky prahnú po pohybe, ale on musel držať v pokoji i myšlienky. A hlavne tie, ktoré mu predostierali celú paletu podivných možností.
V okamihu sa mu popred vnútorným zrakom mihla scéna, ako tryskom beží temným lesom, vyhýba sa stromom, obratne skáče ponad prekážky v ceste a rovnako ľahko zdoláva úzke priesmyky, cez ktoré sa pretláča svojím štíhlym telom.

Len ho miatla perspektíva, z ktorej všetko pozoroval. Prinízka na jeho telesnú konštrukciu, prinízka na človeka vôbec.

 

Troy!“ späť do reality ho vtiahlo volanie mladšej sestričky, „môžeš sa zas začať ošívať, braček,“ zasmiala sa roztopašným smiechom nezbedníkov.

Óach!“ ponaťahoval stuhnuté údy Troy a potreboval pár sekúnd, aby zaplašil divné predstavy a vrátil sa do reality. „Moja väzniteľka mi konečne dopriava slobodu. Ďakujem, pani moja!“ zahral Diane malé divadlo a na záver sa strojene uklonil. V sede jeho pohyby vyzerali presne tak smiešne, ako zamýšľal.

Troy Wallen!“ zvraštila Diana svetlé obočie a pohrozila mu zafúľaným prstom. „Ste trúfalý!“ prijala jeho hru.

Prosím o odpustenie, pani,“ Troy sa zvalil do trávy a prepukol v nekontrolovateľný smiech. Niečo tak uvoľňujúce už dlho nezažil, klokotavý zvuk mu tryskal zo samého stredu hrude, narážal o citlivé podnebie a príjemne šteklil na jazyku.

Je vám odpustené,“ vyprskla Diana a na trávnatom koberci si našla miesto vedľa brata.

 

Smiech ustal. Diana siahla po vysokom steble trávy a zamyslene naň pozerala.

Troy,“ vážnym hlasom oslovila brata, „je mi tak krásne, keď ste všetci doma! Chcela by som, aby to tak ostalo navždy.“

Iste nie, Diana,“ Troy sa obrátil na bol a brnkol jej po nosíku, „to by si sa nikdy nemohla vydať za Williama Ollivera, ktorý si ide oči vyočiť, keď ťa vidí a ty očervenieš, keď je nablízku,“ uškrnul sa.

Troy, to od teba nie je pekné!“ zamračila sa dievčina a šibla bratovi na oplátku, steblom trávy po nose. Zapýrila sa a sklonila hlavu - Troy trafil celkom presne.

Diana, i Daryl si bude brať Vivian, snáď by si práve ty nechcela ostať sama?“ doberal si ju dobromyseľne Troy.

A možno chcela,“ prehovorila tajuplne Diana, „túlala by som sa po lesoch, donekonečna maľovala a zažívala vzrušujúce historky na vlastnej koži...“

Ktoré by si nemala komu rozprávať,“ dokončil za ňu.

Rozprávala by som ich predsa tebe,“ mudrovala zas Diana.

Troy sa náhle posadil a zadíval sa na sestru. Vpíjal si do vedomia jej tvár a snažil sa zapamätať si jedinečný odtieň modrej farby dúhovky, prechádzajúcej miestami do azúrova. Bola jeho sestrou i keď krv mali celkom inú. Nevedel na ňu myslieť inak, ako na malú sestričku, ktorá potrebovala jeho ochranu a bratskú lásku. A pritom vedel, že vedľa seba chce mať ženu, ktorá by mala jej vlastnosti. Jemný zmysel pre humor, cit pre detail, pokojne by zniesol jej večne ušpinené prsty od farieb, alebo grafitu, ak by mala oči, ktoré sa vedia pozerať na svet .

Diana,“ oslovil sestru naliehavo, „sľúb mi prosím, že sa vydáš iba za muža, ktorý ťa bude milovať.“

Troy,“ ohradila sa Diana, „čo za pochabosti ti to chodia po rozume?“

Vari mi chceš vyčítať, že si prajem pre svoju jedinú sestru šťastie?“ zahováral. Nevedel, prečo ho odrazu prepadli neveselé myšlienky.

Och, to nie,“ opäť zrumenela Diana a odrazu si spomenula, prečo spolu sedia v tráve. Vzala svoj náčrtník a opatrne, akoby prenášala misku s vodou, položila ho bez slova bratovi do lona.

Troy strnul v nemom úžase. Diana bola zo dňa na deň lepšia. Nazdával sa, že jeho podobu ani nemohla zachytiť lepšie. Dokonca videl v nakreslených očiach známky nepokoja, ktorý v sebe cítil. Prsty zvierajúce pokrčenú deku, na ktorej sedeli, boli tak verné, že mal nutkanie odsunúť ich a deku pod nimi napraviť.

Diana, je to úžasné,“ zašepkal napoly omámený.

Ďakujem, braček,“ Diana vyskočila na rovné nohy, „je mi chladno, pôjdem do kuchyne, za Beth, možno potrebuje pomôcť.“

Ja ešte chvíľu zostanem,“ prehovoril k sestre. Pohodila hlavou a polichotená uznaním, usmievajúc sa sama pre seba, s hopkaním odbehla domov.

 

Troy sa zachmúril. Kiež by mal aspoň zlomok jej povahy. No nebolo v ňom ani kúsok Dianinej bezstarostnosti, skôr cítil ťažobu mraku pred búrkou a netušil dôvod. Niečo sa v ňom prevaľovalo a s drzosťou rozpínalo. A on bol iba nepotrebný štatista, či divák, ktorý sa síce prizeral a zdieľal prebiehajúce emócie, no bez možnosti zasiahnuť. Nerozumel svojmu zmätku, nerozumel svojim snom, z ktorých sa nedokázal prebudiť a ráno, namiesto odpočinku, cítil iba únavu.

Bolelo ho celé telo a prepadali podivné túžby, ktoré ho k smrti ľakali.

Keď z diaľky, dosť bezpečnej aby ho nezacítili, pozoroval kone, netúži ich osedlať a cválať do úmoru, chcelo sa mu zakrádať vysokou trávou a nespozorovane sa vrhnúť na prvého z nich, aby mu zaťal zuby do krku.

Vietor mu zlomyseľne dovial k nosu sotva badateľný závan konského pachu.

V Troyovi sa niečo pohlo. Jedna časť jeho samého sa chcela oslobodiť a to ho ešte viac vyľakalo. Necítil sa vo svojej koži, necítil sa ani na správnom mieste. Niekde sa stala chyba, niečo nebolo v poriadku, bolo to jasnejšie ako vychádzajúci mesiac v splne, len vedieť čo.

Akoby vedený niečím príkazom, vstal z károvanej deky, nechal za sebou Dianinu podobizeň jeho samého a pobral sa smerom k lesu.

Kládol nohy jednu za druhou a hoci nevedel kam, vedel že musí. Ťahalo ho neviditeľné vlákno zvedavosti. Túžil odhaliť tajomstvo svojho nepokoja, záhadu odlišnosti, zakorenenú kdesi v jeho najskrytejšom vnútri.

Priam počul ako mu vzbúrená krv prúdi žilami, jej hukot ho hnal vpred.

Predieral sa pomedzi husté porasty a dúfal, že sila, čo ho ženie naprieč prerasteným lesom má hlbší zmysel, ako iba snahu uniknúť všadeprítomnému konskému smradu.

 

Les temnel, pomedzi vrcholky stromov presvitala iba belavá mesačná žiara, ale Troy nemal problém vyznať sa v neznámom prostredí, hoci kráčal už dlhé hodiny. Jasne rozoznával zvuky nočných tvorov. Nad hlavou mu s krátkym húknutím preletel kuvik, popred nohy prebehla kuna.

Všetko mu pripadalo prirodzené a jednoznačné. Nočné šelmy sa vydali na lov.

Ale čo tu robí on?

Zastal a zvažoval svoje konanie. Utiekol ako malý chlapec. Diana má už iste strach, kde sa túla tak dlho. Mal by sa vrátiť.

Troy sa pokorne obrátil a urobil dva váhavé kroky.

Ale vtedy začul naliehavé volanie. Niekto vyslovil jeho meno.

Nie nahlas, počul ho vo svojej mysli. Nedávalo to zmysel, vo svojej hlave bol pánom len on sám. Čo tam robil ten hlas?

Troy.

Skutočne ho počul vo svojom vnútri. Zapchal si uši rukami, ale hlas sa vrátil rovnako zreteľne.

Troy.

Spustil ruky pozdĺž tela a krátko sa zasmial. Je to jasné! Nedostatok spánku v ňom spustil halucinácie! Jediné rozumné riešenie bol návrat domov a poriadne sa vyspať.

Troy!

Hlas pridal na dôraze.

Troy zneistel. Na halucináciu sa hlas zdal byť príliš reálny. Ale či on vedel, ako znie mámenie mysle? Keď predsa len urobí pár krokov navyše, čo tým pokazí? Mámenie či nie, kto sa to dozvie?

Les sa rozostúpil. Mesiac vyšiel spoza mrakov celý a v jeho svite Troy zbadal neveľkú planinu, obkrúženú hustým lemom stromov a vystlanú nízkou trávou.

Zastal a vtiahol do nosa jemný, ničím neprerušovaný pach lesa. Keď mu zmysly netýral konský pach, všetko bolo jasnejšie a čistejšie. Pľúca uvítali príjemnú zmenu a on im dopriaval plnými dúškami.

Stál a nechal sa kolísať opojným parfumom, namiešaným samotnou prírodou. Cítil neuveriteľný pokoj, až sa mu chcelo plakať. Privrel oči, sústredil sa iba na pravidelný tlkot vlastného srdca a odrazu nebolo dôležité nič, okrem jeho samého uprostred divokých lesov.

Stál, dýchal a tvárou mu preblysol spokojný úsmev.

Náhla zmena ho prinútila zdvihnúť viečka.

Do vône lesa sa primiešala vôňa nová. Nevtieravá, zvláštna a bol si istý, že nič podobné nepozná, hoci jeho myseľ mu tvrdila opak. Akoby sa mu vynárala nejasná spomienka na niečo dávno zabudnuté.

Len ju uchopiť a spomenúť si!

Troy zazrel oproti sebe nepatrný pohyb. Planinou, rovno k nemu, kráčala zahalená postava. Zľahka sa kĺzala trávou, dlhý plášť sa sotva zvlnil krokmi, vyzeralo to akoby sa vznášala.

Spozornel.

Postava podvihla ruku a stiahla si dole kapucňu. Potriasla hlavou a po plášti sa rozsypali dlhé pramene svetlých vlasov, v mesačnom svite žiariacich ako striebro.

Éterická žena Troyovi načisto vzala dych. Zastala na dva kroky pred ním, jemne sa usmiala a prechádzala po ňom láskavým pohľadom.

Troy,“ prehovorila žena, hlasom mäkším ako jarná tráva, „nemaj strach, neublížim ti.“

Nemám strach,“ prebral sa z omámenia Troy, „potrebujete pomoc, pani, zablúdili ste?“ V rozrušení mu ani neprišlo podivné, že ho žena oslovila menom.

Nie,“ pokrútila hlavou, „som presne tam, kam som sa chcela dostať, Troy.“

Poznáte ma?“ uvedomil si konečne. Mesačný svit jasne osvetlil tvár neznámej. To čo skreslila tma, mesiac odhalil. Nehádal by jej viac ako dvadsať rokov. A bol si nadmieru istý, že ju v živote nevidel, hoci mu jej črty pripadali povedomé. Iste to bude dcéra nejakého mešťana, ale čo robí sama uprostred lesa, navyše v noci?

Áno, chlapče,“ prerušila ho a takmer donútila rozosmiať.

Chlapče?“ zopakoval neveriacky, „pani, iste si zo mňa robíte žarty. Niekto ako vy, by sa nemal potulovať po lese v takej pokročilej hodine. Povedzte kde bývate, odprevadím vás,“ naliehal na ňu, no dievčina krútila hlavou.

Hovorím, som presne tam, kde som chcela byť a s kým som chcela byť,“ na potvrdenie svojich slov zľahka kývla hlavou .

No Troy sa cítil čoraz viac zmätený. Vôňa tej neznámej ho upokojovala, tíšila jeho búrlivé reakcie, opantávala zmysly, srdce sa mu trepotalo niečím hrejivým a hoci rozum protestoval, rozhodol sa poddať. Ako by mu už len mohlo ublížiť toto krehké stvorenie? Aj keď jej slovám nerozumel.

A vtedy žena pohla rukou a položila ju na vystúpené bruško, doteraz bezpečne skryté v záhyboch plášťa. Oči upierala na Troya a drobnými krúžkami ubezpečovala svojho potomka v lone o svojej láske.

Troyovým telom prebehla horúca vlna. Sledoval ako žena hladí svoje nenarodené dieťa a cítil akoby hladila jeho. Nemožné!

Ale áno, Troy, syn Tyrwena, je to možné!“ odpovedala na jeho nemý výkrik žena tíšivým hlasom.

Kto ste, pani?“ šepol Troy.

Som tá, ktorá ti bola odopretá,“ odpovedala a privrela oči. Do trhaného nádychu vložila svoju bolesť.

Nemôžete byť moja...“ Troy neveriaco hľadel na úkaz pred sebou.

Matka,“ dopovedala žena.

Ako?“ pokrútil hlavou a natiahol k nej ruku.

Ešte nie,“ cúvla pred ním, „dovoľ mi prosím, vryť si ťa do pamäti.“

Ako je vôbec možné...“ Troy opísal rukou neurčitý tvar pred sebou.

Dozvieš sa,“ šepla žena, „všetko sa dozvieš. Žiaľ, nie odo mňa. Máme málo času.“

Povedali ste moje meno...“ Troy si pripadal ako pri páde zo strmého kopca. Keď bol malý, podarilo sa mu zakopnúť o pokrútený koreň a ani nevedel ako, letel dole svahom, narážajúc do kmeňov stromov - v živote neurobil toľko kotrmelcov, ako vtedy. Zastavila ho až hustá spleť malinčia a nebyť pevných, husto tkaných nohavíc a kabátca, obišiel by horšie, než len s pár odreninami a pošramoteným sebavedomím. Teraz zažíval podobný pocit - že sa valí ohromnou rýchlosťou v ústrety neznámu, hlava sa mu hojdá do strán a nedokáže sa zastaviť.

Omámený sledoval ženine ústa - nedokázal ani len v mysli povedať slovo 'matka', príliš ho zväzoval obava, že je to naozaj pravda a on tomu nerozumie - ako formuluje odpoveď.

Si Troydoc, syn Tyrvena Wyrthssena,“ vyslovila hrdo, takmer až s pietnou zbožnosťou.

Aj môj otec je niekde tu?“ počul sa položiť otázku.

Keby žil Tyrwen, nikdy by sme sa neodlúčili,“ zlomil sa jej hlas a lícom skanula osamelá slza. Chvatne ju zotrela rukávom a pohliadla na Troya. „Je čas!“

Čo sa má stať?“ tentoraz to bol Troy, čo cúvol pred natiahnutou rukou.

Nemaj strach, synček,“ žena otvorila dlaň a prosila pohľadom, „len ti vrátim, čo ti bude, či bolo, odobraté.“

Nerozumel, vôbec ničomu nerozumel, ale veril. Niečo v jeho vnútri mu hovorilo, že nesníva, nezbláznil sa, ani nebol očarovaný. Vedel naisto, že žena hovorí pravdu. Bolo to absolútne šialené, rozum sa priečil, namietal, no predsa veril.

Natiahol ruku a dotkol sa končekmi prstov ženinej dlane.

Mama,“ vykĺzlo mu z pomedzi pier. Cez ten malý kúsok spojenej kože k nemu prúdilo čosi, čo by mohol nazvať zábleskom poznania. Intenzívne mu zapĺňal myseľ a ukladal sa na presne určené miesta ako skladačka. Nič už nebude také, ako doteraz. Oči mu zasvietili zdesením.

To je v poriadku, Troy,“ chlácholila ho matka, „prijmi, čo je tvoje.“

Troy sa striasol. Pred vnútorným zrakom sa mu mihali obrazy, ktoré nechápal. Striedali sa v rýchlom slede a nedávali zmysel. Videl vlka s ľudskými končatinami, človeka, ako zubami pretína hrdlo inému človeku, opäť vlka v centre početnej skupiny, zmiešanej s ľudí i vlkov. Výrazy tvárí, či zvieracích hláv sa striedali, hrôzostrašné sa prelínali s pokojnými, jeho vlastná hlava sa krútila, obrazy sa stávali rozmazanými, až sa napokon zliali do jedinej šmuhy.

Troy sa zrútil do trávy a jeho telo sa začalo naťahovať, obrastať srsťou, až pred nohami ženy ležal obrovský vlk.

Tak to má byť, synček,“ sklonila sa, aby ho pohladila, no len čo sa dotkla srsti medzi jeho ušami, začal sa meniť späť na človeka a ona bezmocne zmizla.  

28.08.2016 19:35:56
lexiel
1188068-bigthumbnail[1].jpg

Hranice fantázie si určujeme sami

Obsah stránok nevzniká za účelom zisku.



Name
Email
Comment
Or visit this link or this one